Ruskí agresori na východe Ukrajiny za cenu veľkých strát pomaly postupujú. Bitka o Pokrovsk sa už začala a okupanti sa tlačia aj do Kupjanska.
Dedinky v jeho okolí už majú na dohľad, a to je dôvod, prečo sa i ľudia, ktorí boli odhodlaní zostať doma, rozhodli v poslednej chvíli radšej odísť.
Ak je však frontová línia vzdialená sotva dva kilometre, nie je to také jednoduché. Musia požiadať o evakuáciu.
Podujať sa na evakuáciu ľudí z dediny Kindrašivka, znie ako šialenstvo a zrejme nie je náhoda, že na túto misiu vyrážame s mužom s prezývkou Šialený Viačeslav.
V rozheganej dodávke nám hovorí, že ľudí evakuoval z nebezpečných oblastí, ktoré boli pod paľbou už 500 či 600 raz. Vlani to prestal rátať.
Na jeho dolapenie je vypísaná odmena
Chudý a vysoký štyridsiatnik, pred vojnou obchodník, teraz pomáha tým, ktorí dlho dúfali, že predsa len nebudú musieť odísť zo svojich domčekov a výzvy úradov na odchod ignorovali. Teraz sa však k nim dostať nie je vôbec jednoduché, každý, kto sa im rozhodne pomôcť, riskuje život.
Viačeslav takmer nikdy neodmietne. Je legendou na Ukrajine, no vedia o ňom dokonca aj v Rusku a na jeho dolapenie je vypísaná vysoká odmena. V ruskej štátnej televízii na neho dokonca hromžil aj ruský propagandista Solovjov.
Prechádzame cez takmer vyľudnení Kupjansk. Kedysi mal 30-tisíc obyvateľov, dnes len zlomok. Pôsobí bezútešne ako mesto duchov. Z mnohých domov zasiahnutých ruskými strelami sú len ruiny.
Neskôr už nestretávame ani ľudí ani žiadne autá a keď si už aj ostrieľaný Viačeslav oblečie neprestrieľanú vestu a helmu, zovrie mi žalúdok ešte viac. Pristihnem sa ako sa kŕčovito držím Diasy – buldoga, ktorý s nami ide.
Ja, ktorá som sa psa dotkla najviac trikrát v živote a aj to pod nátlakom, ho teraz hladkám, zohrievam sa pri ňom. Znervózniem, keď zdvihne hlavu a jastrí, trochu sa upokojím, keď si ju opäť položí na moje nohy.
Áno, terapeutické účinky psov, potvrdené štúdiami, potvrdzujem aj ja. Akurát neviem, či som si to nemohla overiť na inom mieste.
Pozrite si fotografie, na ktorých redaktorka Anna Síposová zachytila atmosféru evakuácie obyvateľov Kindrašivky:
Pod paľbou ruských dronov
Netrvá dlho a zastavujeme pred veľkou zničenou budovou. Ideme vyskúšať brokovnicu. Vraj je na drony najlepšia.
Zrazu sa však ozve výbuch. No nie z brokovnice, ale z ruskej strany, sú necelé dva kilometre od nás, nestačím sa ani zľaknúť. Neviem, či je to dobré alebo zlé. V aute mi humanitárny pracovník Tony Frič hovorí, že ani jemu nie je všetko jedno.
„Buchlo to poriadne. Asi najbližšie, čo sme zažili. Všade smrdí pušný prach alebo čo do toho dávajú,“ povedal Tony. Vysvetlil mi, prečo nebolo počuť, ako to letí. „Keby si to počula hvizdnúť, bolo by to na bližšiu vzdialenosť,“ priblížil Martin.
Martin má v našej skupine na starosti vesty a helmy a asi by mal na starosti aj nás, ak by niekoho trafila strela. Podľa neho strela prišla sprava.
„Tá informácia bola dôležitá, aby sme vedeli, z ktorej strany môže priletieť delostrelectvo alebo drony, v prípade nejakého útoky gradmi, kde je viac rakiet, ktoré pristanú v oblasti. A postupne dopadajú. Takže keď vieš, že prichádzajú sprava, v prípade útoku sa vieš tak zašiť, aby ťa kryla z pravej strany budova,“ vysvetlil mi Martin.
Zrazu však zistíme, že nemáme Daisy. A tak sa vraciame. V zóne na dohľad ruskej armády si robíme okruh a ideme naspäť po psa. Daisy sa nakoniec objaví a ešte sa nechá prosiť, aby nastúpila.
Zbaliť celý život za pár hodín sa nedá
Konečne zastavujeme pred malým domčekom. Žije v ňom Vladimír a Ľudka. Sedemdesiatnici sú spolu už 50 rokov. Do auta dávame tašky i kosačku, pohánku aj niekoľko škatúľ.
Zbadám ďalšieho psa. Vladimír mi hovorí, že jeho neberieme. On totiž ešte nejde, zostane s ním. Nestihli totiž ešte všetko zbaliť. Bodaj by, myslím si. Zbaliť celý život za pár hodín sa predsa nedá.
Keď to opäť buchne, začnem aj ja, nemotorná, vo veste s helmou nakrivo a s mikrofónom v jednej ruke, pchať veci do dodávky. Cítim, že vyzerám ako paródia na pomoc a asi aj preto, mi radšej dajú do ruky brokovnicu, aby mohli oni sťahovať.
No o pár sekúnd im dôjde, že to bola chyba. Aj so zbraňou si totiž vytrvalo držím svoj zmätený imidž, ktorý oprávnene vyvoláva smiech.
O chvíľu je nám však všetkým akurát do plaču, keď pani Ľudka hovorí, že v Kindrašivke už takmer nikto nezostal a keď začali lietať drony a strely na susedné domy, rozhodla sa odísť.
S hnevom vysvetľuje, že im nič nechýbalo. Ich nikto nemusel zachraňovať, ako vraví ruská propaganda. Mali sa dobre. To Rusi im zničili život, rozsypal sa im na márne kúsky. Na otázku, čo by povedala Rusom, len stisne zuby a mávne rukou.
Dronové nebezpečenstvo
Prejdeme pár stoviek metrov a keď už začínam dúfať, že to celé bez ujmy prežijem, dostanem opäť príkaz, ktorý som ešte nikdy nedostala a vediem dialóg, ktorý potvrdzuje, že stres mi moje kognitívne schopnosti výrazne okresáva.
„Anička, pozeraj, drony!“ Až vtedy si všimnem, že Viačeslav drží v otvorenom okne brokovnicu, a tak ako ostatní sleduje, či sa na nás nejaký dron nenalepil. Majú totiž dosah päť kilometrov.
My sme mali šťastie a nenalepil. Na rozdiel od ženy v Kindrašivke, ktorú zabil deň po našej evakuácii.
