Bývalá plavkyňa Martina Moravcová patrí medzi najúspešnejších slovenských športovcov v histórii. Hoci už dlhé roky žije v Spojených štátoch, na Slovensko sa pravidelne vracia.
„Amerika je mojím druhým domovom už niekoľko desaťročí. Domovom však vždy ostáva aj Slovensko, na ktoré chodíme pravidelne s celou rodinou aj na dlhší čas. Vždy sa tu cítim ako doma,“ uviedla dvojnásobná strieborná olympijská medailistka v novej relácii z dielne Slovenskej televízie Tichý hlas velikánov.
Do B-finále nechcela nastúpiť
Moravcová odišla trénovať do Ameriky v roku 1995. Ak by mohla na svojej kariére niečo zmeniť, urobila by tak už o rok skôr, hneď po skončení štúdia na gymnáziu.
„Trochu som s tým otáľala, pretože som nechcela meniť tréningové prostredie tesne pred OH v Atlante roku 1996. Chcela som tie dva roky dotrénovať tu. Bola to chyba. Myslím si, že olympiáda by dopadla inak – lepšie. Počas roka, ktorý som tu zostala, som mala pocit, že prešľapujem na mieste a nikde sa neposúvam,“ priznala šesťnásobná víťazka prestížnej slovenskej novinárskej ankety Športovec roka.
Z olympiády v Atlante si napokon odniesla deviate, trináste, pätnáste a 27. miesto. Trikrát plávala v B-finále, pričom na finále jej chýbali stotiny, na krauliarskej dvojstovke ju od áčka delila len desatina. V ťažkých chvíľach ju utešoval aj vtedajší prezident republiky Michal Kováč.
„Veľmi dobre si na to spomínam, pretože to bol jeden z veľmi emotívne negatívnych momentov mojej kariéry. Z výkonov som bola veľmi sklamaná a nemala som šťastie. Tesne pred štartom sa udiali okolnosti, s ktorými som nerátala – prelosovali celé disciplíny,“ objasnila.
„Bola som nastavená, že budem plávať v poslednej rozplavbe s inými súperkami. Zrazu som plávala v prvej rozplavbe a na finále mi chýbalo pár stotín. Spľasla mi celá bublina a preplakala som, nielen na ramene prezidenta, celé popoludnie. Hovorila som, že už nemá ani zmysel nastúpiť, ale musela som sa postaviť na štart a napokon som zaplávala čas, ktorý by v A-finále znamenal šieste miesto,“ vrátila sa späť v čase Moravcová.
Prvá žena s dvomi medailami na jedných OH
O štyri roky neskôr pod piatimi kruhmi v Sydney už vylovila z bazéna dva strieborné cenné kovy a stala sa tak prvou ženou zo Slovenska, ktorá získala na jedných olympijských hrách viac ako jednu medailu.
„Vtedy som necítila, že som hore. Rok predtým mi bolo diagnostikované autoimúnne ochorenie štítnej žľazy. Síce som na ME v apríli vyhrala tri zlaté medaily na MS v krátkom bazéne a zaplávala svetový rekord, v júni som nebola schopná vôbec plávať. Šlo to so mnou rapídne dole. Bol to moment, kedy som vôbec nevedela, či budem môcť šport ešte vykonávať. Sama som nevedela odhadnúť, ako moje telo zareaguje a či dobehnem stratu, ktorá nastala. Spätne viem povedať, že ma to posilnilo a po psychickej stránke to bola pre mňa veľká výhoda,“ zaspomína si držiteľka 67 medailí z vrcholných plaveckých podujatí.
Na prvej olympiáde štartovala ako stredoškoláčka
Moravcová štartovala celkovo na piatich olympijských hrách. Premiéru zažila v roku 1992 v Barcelone ešte ako stredoškoláčka, keď bola najmladšou členkou československej výpravy.
„Nikto vtedy nevedel, že to budú posledné OH pre Československo. Môžem hovoriť, že som reprezentovala dve krajiny. Do poslednej chvíle sme s Marcelom Blažom, ako dvaja mladí juniori, nevedeli, či nás na olympiádu pustia alebo nepustia, nominujú alebo nenominujú. Možno tam vtedy šlo aj o nejakú politiku a zákulisné počty, koľko športovcov môžeme pustiť,“ zamyslela sa Moravcová.
„Myslím, že som skončila na osemnástom a devätnástom mieste. Na celkom neznámu dušu, ktorá sa tam ocitla náhodne, to bol celkom solídny výsledok, s ktorým by boli spokojní aj súčasní plavci,“ skonštatovala.
Idoly boli filtrované
Veľký vplyv na jej kariéru mali tréneri Věra Čamborová a Steve Collins. „Pani Čamborová má trénovala vo formatívných rokoch až do osemnástky a možno mi bola akoby druhou mamou, ktorá ma dozorovala v bazéne. Dala mi základ dobrej techniky, na čom dokázala stavať ďalej. Collins ma dostal do rúk ako hotovú plavkyňu a dokázal zbrúsiť neobrúsené hrany a vybrúsiť zo mňa skvostík aj vďaka prostrediu, ktoré v Amerike bolo,“ nechala sa počuť.
„Som dieťa socializmu, takže idoly, ktoré sme mohli sledovať, boli filtrované. Väčšinou sa v televízii vyskytovali najmä východonemecké plavkyne, ktoré v tom období valcovali svet plávania. Ale taktiež to boli Maďarky, Krisztina Egerszegiová bola mojím veľkým vzorom. Chvíľku sme sa aj stretávali, najviac si ju pamätám zo Soulu 1988, keď ako štrnásťročná vyhrala zlatú medailu,“ povedala.
Niektoré jej slovenské rekordy stále nepadli
Moravcová vytvorila za celú svoju kariéru dokopy 207 slovenských rekordov. Do dnešného dňa ich platí ešte jedenásť. Verí, že aj tie sa po rokoch podarí prekonať.
„Plávala som v inom tisícročí (smiech). Vystriedali sa už dve generácie. Tešíme sa, že rekordy konečne padnú. Povedzme si, že v čase, keď to boli slovenské rekordy, to bolo pár stotín od svetového rekordu. Boli to výkony svetovej úrovne. V dnešnej dobe, keď rekord padne, tak je to šesť a viac sekúnd za svetovým rekordom. Retrospektívne, buďme radi, že rekordy padajú. Už dávno tam nemali byť. Rekordy sú na to, aby sa prekonávali, ale všetko je relatívne“ uzavrela.
