Prvá pomoc nemusí byť ideálna, akákoľvek je lepšia ako nič. Uviedol to záchranár Viliam Dobiáš, ktorý už polstoročie zachraňuje ľudské životy. V relácii Interview :24 upozornil aj na príznaky, ktoré môžu pomôcť rozoznať problémy so srdcom od iných ťažkostí a priblížil, ako záchranári zvládajú stresové situácie.
Jednoduché úkony môžu zachrániť život
Pomôcť dokážu aj bežní ľudia, a to ešte pred príchodom záchranárov. Čas dojazdu záchrannej služby na Slovensku je v priemere 11 minút. „V rámci Európy je priemerný dojazdový čas záchranky 54 minút,“ upozornil Dobiáš.
„Tých 11 minút je luxus, u nás,“ povedal a dodal, že je to porovnateľné s Nemeckom, Dánskom či Rakúskom. Zdôraznil však, že smrť môže nastať aj za päť minút a preto je dôležitá aj laická prvá pomoc. „Úkony, ktoré zvládnu 8 až 10 ročné deti, dokážu zachrániť život. Doslova,“ hovorí.
Vysvetlil, že jedenásť minút je len priemerný čas. Ak je posádka obsadená, k pacientovi ide až ďalšia a vtedy sa tento čas predĺži. V prípade tretej záchranky to môže byť aj 30 minút. „Niekedy bez tej prvej pomoci my už ideme zbytočne,“ uviedol.
Dobiáš na základe svojich skúseností i výsledkov európskeho prieskumu konštatoval, že Slováci prvú pomoc poskytovať nevedia. „Výnimočne, málo,“ povedal.
Opísal, že zo sto prípadov zastavenia krvného obehu je v 75 percentách prípadov prítomná dospelá osoba. „Z tých 75 v niektorých krajinách 70 ľudí začne resuscitáciu. Na Slovensku len 20,“ uviedol. Pomohlo by podľa neho aj zaradenie prvej pomoci v rámci povinnej výučby na školách.
„Prvou pomocou sa nedá uškodiť, pretože keď niekto krváca, tak buď zatlačím tam, kde to krváca a to krvácanie zastavím. Keď nespravím nič, tak ten človek vykrváca,“ uviedol.
„Keď nezatlačím na sto percent, tak povedzme len spomalím to krvácanie na polovicu, tak ten človek nestratí kritické množstvo krvi za päť minút ale až za desať minút. Príde záchranka, doplní. To nie je zle poskytnutá prvá pomoc,“ povedal.
Srdce či iná príčina
„Zhruba tretina, až možno polovica výjazdov je taká, že nie je potrebná záchranná služba,“ povedal. Ide o opakované ťažkosti, ľudia boli opakovane vyšetrení a bolo im povedané, že o nič mimoriadne nejde a napriek tomu volajú záchrannú službu.
Asi desať percent bolestí na hrudníku je od srdca a to treba riešiť, no 90 percent je od žalúdka, žlčníka a najmä od chrbtice,“ povedal. Ľudia tie ťažkosti majú opakovane, no napriek tomu zavolajú záchrannú službu.
Priemerne inteligentný človek, ktorý máva bolesti od srdca či od chrbtice, to podľa Dobiáša vie rozlíšiť. „Srdcové ťažkosti sú u väčšiny ľudí a v drvivej väčšine prípadov typicky v strede za hrudnou kosťou. Bolesť, tlak, pálenie, proste nejaký diskomfort. Keď je to od srdca, tak to trvá dlhšie ako desať minút bez prerušenia,“ upozornil. Vysvetlil napríklad, že nervy vychádzajú z miechy v chrbtici pomedzi rebrá aj do prednej časti hrudníka a „môžu imitovať aj srdcové ťažkosti“. Zdôraznil, že bolesti či ťažkosti pri probléme so srdcom trvajú, no pri chrbtici môžu napríklad pri pohybe odznieť a vrátiť sa.
Zhruba tretina volaní je sťažené dýchanie, ďalšia tretina je bolesť na hrudníku – čo môže byť banalita aj niečo vážne. Volajúci často neposkytnú úplné informácie, prípadne povedia až príliš veľa.
Celý rozhovor so záchranárom Viliamom Dobiášom si môžete pozrieť v relácii Interviev :24:
Správne vyhodnotiť situáciu
V prípade dopravnej nehody musia záchranári byť schopní rýchlo spraviť základné triedenie. „Ten, ktorý najviac kričí, nemusí byť najvážnejší,“ povedal. Následne si určia priority a začnú sa venovať najvážnejším prípadom.
Dobiáš si podľa svojich slov obzerá aj autá, kde sa nachádza krv, či boli aktivované airbagy. „Mnoho zranení nemusí byť viditeľných, ale predpokladám ich na základe toho poškodenia,“ uviedol. „Musíme byť trošku aj technici,“ uviedol.
Viliam Dobiáš spolupracoval aj na programe STVR Tiesňová linka. Ľudia tam podľa jeho slov vidia, ako posádky od jedného poskytovateľa pracujú a postupujú podľa medzinárodných odporúčaní a môžu si to porovnať s inými poskytovateľmi. „V tomto je to také výučbové aj pre verejnosť aj pre nás,“ uviedol.
V tejto súvislosti tiež povedal, že za posledných rokoch sa v SR rozbehlo vzdelávanie záchranárov na univerzitnej úrovni vrátane špecializácie urgentná medicína. Záchranári sa na svoje povolanie pripravujú aj na záchranárskych súťažiach, ktoré im aj umožňujú porovnávať sa s inými krajinami.
Organizmus pripravený na stres
Takisto je pre záchranárov dôležitá aj schopnosť zvládať stresové situácie. „Záchranári si vyplavujú tie stresové hormóny niekoľkokrát denne cestou na adresu,“ povedal. Po desiatkach rokov pôsobenia je organizmus pripravený na to, aby zvládol stres.
„To, čo je pre niekoho maximálne nepredstaviteľný stres, je pre nás vcelku bežné. Máme ten prah citlivosti nastavený podstatne vyššie. Množstvo situácií, ktoré iní nazývajú stresovými, sú pre nás pohoda,“ uviedol.
Pri práci pomáha aj humor a uvoľnenie napätia. „Ľudia nie sú zvyknutí na ten stres, na to vyplavenie stresových hormónov, to mení aj myslenie,“ povedal. Záchranári sa podľa jeho slov dokážu udržať „nad vecou“. To však podľa neho môže viesť aj ku konfliktom.
Viliam Dobiáš je záchranárom už 50 rokov. „Keď človek niečo robí s láskou, tak to nie je práca. Vlastne tým, že robím, tak sa venujem sebe,“ povedal. „Beriem to ako relax, ako hoby, aj keď to vyzerá surovo. Dodáva mi to energiu do života,“ povedal Dobiáš, ktorý sa ani vo veku 75 rokov do dôchodku nechystá.
