Na kongrese UEFA 6. júla 1966 sa rozhodlo o vytvorení novej súťaže pre reprezentačné tímy do 23 rokov. Pravda, pred takmer 60 rokmi to ešte zďaleka nebol turnaj v dnes samozrejmej podobe. Nemal súčasný formát, ani počet účastníkov. Dostal názov Challenge cup, Vyzývací pohár. Hral sa v rokoch 1967 až 1970. Pri príležitosti domácich majstrovstiev Európy vo futbale do 21 rokov vám prinášame sériu článkov o histórii turnaja. Prvú časť článku si prečítajte tu.
V januári 1967 UEFA vyzvala záujemcov spomedzi svojich členských asociácií, aby sa prihlásili do Challenge Cupu. Urobilo tak 17 krajín.
Organizátor zvolil veľmi svojský formát súťaže. Dôvodom mala byť snaha, aby v čoraz plnšom medzinárodnom zápasovom kalendáre nové podujatie nevyvolalo pretlak, ktorý by mohol nejakým spôsobom vyvolať kolaps. Súťaže, tímu či jednotlivca.
Preto spomedzi záujemcov vyžrebovali dvoch aktérov rozhodujúceho zápasu – veď šlo o Vyzývací pohár, nezabúdajme – víťaz ktorého bude držiteľom trofeje. Osud prihral možnosť zúčastniť sa na premiére tímom Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky.
Duel sa konal 7. júna 1967 v Starej Zagore. Domáci vyhrali 3:2, čo jednak znamenalo zisk novej trofeje a potom automaticky aj „povinnú“ obhajobu v ďalšom dueli. Bol to formát typický pre box, kde „majster“ musí čeliť „vyzývateľovi,“ aby sa udržal na tróne. Navyše má výhodu domáceho prostredia.
Repríza „finále“ Vyzývacieho pohára/Challenge Cupu bola na programe o tri mesiace. Tentoraz v Burgase 6. septembra 1967 bolo vyzývateľom Fínskom a inkasovalo poltucet. Domáci sa udržali v pozícii šampióna po hladkom víťazstve 6:0.
A do konca roku 1967 sa šlo do tretice do súboja o trofej. V Plevene 15. novembra 1967, domáce Bulharsko opäť obhajovalo primát, tentoraz bolo vyzývateľom Československo.
Aj do tretice vyhrali Bulhari
Aj do tretice vyhrali zápas Bulhari, tentoraz 2:1. V zostave hostí trénera Jiřího Rubáša Kozinka – Pivarník, Staškovan, Mutkovič, Ľ. Zlocha – J. Tománek, Pollák – Krnáč, M. Kráľ, Jokl, Boroš bolo jedenásť Slovákov, teda všetci! Náš gól strelil Krnáč, domáci dali dva. V 16-členom kádri boli ešte Vencel – Daňo, Luža, Bartovič a Stratil.
Dobová tlač, konkrétne denník Československý šport, priniesla takéto svedectvo o zápase: Výborný nástup čs. futbalistov prekvapil asi 25-tisíc divákov. Už v 7. min pri veľkom tlaku hostí nastrelil Pivarník žrď. V 15. min unikol obrane domácich Kráľ, pohotovo vystrelil a brankárom Krstevom vyrazenú loptu pohotovo poslal do siete Krnáč. Naši si až do prestávky udržiavali viditeľnú prevahu. Zásluhou dobrej hry Polláka ovládlo čs. mužstvo stred poľa.
Až v 2. polčase ukázali Bulhari, čo dokážu. Pravda, k tomu, aby prebrali iniciatívu im pomohlo aj zranenie Jokla, ktorý od 55. min na ihrisku iba kríval. Pretože výmena nie je dovolená, bojovali naši prakticky iba desiati.
Pomaly sa nám rozpadla hra útoku, ktorý až do zranenia dirigoval Jokl. Preťažená obrana nevydržala záverečný prudký nápor bulharského celku a po vyrovnávajúcom góle P. Kirilova (v 64. min) zabezpečil domácim víťazstvo Žekov (v 84. min).
Brankár Alexander Vencel st. siahol do hĺbky svojej pamäte a vydoloval živú spomienku. Nie však zo zápasu, ale z prechádzky v deň zápasu. „Zastavili sme sa v peknej cukrárničke. Aj sme si dali po koláčiku-dvoch a do šálky si nechali naliať. Čaj, čestné slovo čaj. Ale štrngli sme si a v tej chvíli sa otvorili dvere a v nich stál náš tréner, pán Rubáš. ‚Já koukám, co tady děláte?! A teď koukám, vy ste v záklonu!‘ Mali sme čisté svedomie, ukázali sme mu šálky s čajom a starý matador len krútil hlavou… Ale o zápase, čestné slovo, neviem okrem výsledku nič.“
