Bleskom z jasného neba by sme mohli nazvať titul majstrov Európy celkov do 23 rokov, napísal v júni 1972 v denníku Šport redaktor Juraj Eisenhut. V skupine náš tím neprehral. Vo štvrťfinále výber Československa porazil Švédsko.
Prišlo semifinále s Gréckom. Možno úplne najťažší súper, v zostave so šiestimi hráčmi Panathinakosu Atény, z ktorých štyria rok predtým hrali finále Európskeho pohára majstrov s Ajaxom, a ďalšími tromi zo silného Olympiakosu. Trénerom bol Bill Bingham zo Severného Írska. Vo štvrťfinále vyprášili po prehre 0:2 u súpera vo svojom prostredí Dánsko 5:0, mali zálusk nielen na finále, ale aj na konečné víťazstvo.
Domáci zápas sme hrali opäť v Košiciach, víťazstvo 2:0 bolo základom postupu do finále. Odveta v Aténach bola peklom.
„Zažil som vo futbale dosť, ale na ten zápas si aj po polstoročí dosť dobre spomínam,“ zalovil v pamäti Dušan Keketi, ktorý sa vo vyraďovacej fáze stal v mužstve našou brankárskou jednotkou.
„Bolo strašne teplo, dusno. Veď tak to má v pekle byť. Na ihrisku bolo málo trávy, len v rohoch a po krajoch, zato všade veľa hliny, prachu. Bol som celý spotený a zaprášený. Prehrávali sme 0:1, na začiatku druhého polčasu 0:2. Písali, že tam bolo 30-tisíc divákov, nech je tak, fanúšikovia boli ako praví čerti a nám sa poriadne zo všetkého kúrilo pod nohami,“ spomínal.
Po hodine hry prišlo striedanie
Po vyše hodiny hry bolo nachystané striedanie na našej strane. „Fakt mi to nešlo. Trápil som sa. Bolo veľmi teplo, zlý terén a dobrí obrancovia súpera. Svojim som moc nepomáhal, viac som kazil našu hru, ako hrozil domácim,“ neskrýval Ján Švehlík, že veľmi platným členom zostavy nebol, tým striedaným hráčom mal byť on.
A predsa: v 62. min dostal dobrú prihrávku od Farkaša a znížil. „Tak to vyšlo, bol to postupový gól. To je futbal,“ usmial sa autor dôležitého gólu v debate po 53 rokoch. Svoj úplne najdôležitejší dal potom o štyri roky neskôr v Belehrade, ale to je iná história.
Vo finále nás čakala zborná ZSSR
Bolo tu finále, súperom zborná ZSSR. Tá sa dostala do rozhodujúceho dvojzápasu vyradením Španielska, NSR a Bulharska. Prvý zápas v moskovských Lužnikách. Výberu trénerov Faberu a Vengloša chýbali mladoženáč Farkaš a ligou poznačený Švehlík.
Na rozsiahlych tribúnach štadióna Lužniki len 15-tisíc divákov, júnové slnko riadne hrialo, namerali 32 stupňov, v zostave domácich mená ako Blochin, Burjak, Jakubik, Gucajev či Nodija, favorit bol jasný.
Skončilo sa to 2:2, na každý vedúci gól zbornej odpovedali hostia, konečný výsledok zabezpečil Melichar v 87. minúte.
Na odvetu v Ostrave o päť dní, 30. júna, bolo plno, prišlo 20-tisíc divákov. Polčas vyhrali „levíčatá“ – tak sa prezýval mládežnícky výber – 2:0 gólmi Gajdůška a Dušana Herdu. Po návrate zo šatní sa prihnala prietrž mračien, to zrýchlilo hru. Naši dali ešte jeden gól (Albrecht), hostia už len znížili (Blochin).
„V Moskve bol súper o gól lepší, v odvete nám vyšiel nástup do zápasu. Zápas nebol vždy pekný, ale účel svätil prostriedky,“ povedal tréner Jan Fábera. „Najťažšie bolo pre mňa niesť pri čestnom kole trofej, vážila viac ako desať kíl,“ povedal obranca Karel Dvořák.
