Všetci videli deti, ktoré ako sprievod vyprevádzajú nastupujúcich hráčov tímov od prvého zápasu majstrovstiev Európy. Malí „štuplíci“ aj o kúsok väčší „štamprlíci“ najprv pochodovali, držiac za ruku dospelých mladíkov, sústredených na to, čo bude nasledovať po hymnách, žrebe a výkope. Futbal, hra, góly. Postup až do finále.
Futbal je pre všetkých. Nie pre góly, nie pre víťazstvá, nie pre postupy, ale pre pocit šťastia, ktorý dokáže vyvolať v každom. Veľkom, malom. Dospelom i dieťati. Pri obyčajnom zápase aj na veľkom turnaji. Trebárs na mládežníckom Eure.
Pre tých sprevádzajúcich sa obrovské finále už udialo. Pár minút, keď sa zoradili v útrobách tribúny, potom keď sa chytili toho veľkého futbalistu a s ním vyšli na ihrisko. Pred tisíchlavé publikum. Zrejme prvýkrát v živote a možno aj posledný raz.
Od februára na výzvu organizátorov prihlásiť sa reagovalo celé Slovensko. Hráči a hráčky z klubov pôsobiacich v centrách jednotlivých dejísk aj jednotlivci, ktorí sa dostali do blízkosti „ozajstného“ futbalu vďaka projektu Slovenského futbalového zväzu (SFZ) Dajme spolu gól či si zahrali v Pohári Karola Poláka, určenom pre tých z Centier pre deti a rodiny.
Organizátori si pre každý štadión zostavovali tím s potrebným počtom detí aj nachystanými náhradníkmi. Správne pomiešali, doplnili, skombinovali a poskladali dve ekipy, obliekli ich do strieborných kompletných súprav dresov, trenírok a štulpní. Nebol vylúčený nik, či malý, veľký, zo sociálnej slabšej komunity alebo zdravotne znevýhodnený.
Matej sa chopil príležitosti
Sedemročný Matej zo Zavaru sa narodil s neľahkou diagnózou rázštepu chrbtice, ale ani to mu nebránilo, aby sa zamiloval do futbalu. Keď sa naskytla možnosť, aj s rodičmi sa chopili príležitosti zažiť ozajstný veľký futbal naozaj zblízka.
Čo sa dialo u Hasovcov, opísala mama Oľga: „Výskal, tlieskal, nevedel sa dočkať. Tej soboty a zápasu Portugalsko – Holandsko. Aj to stále opakoval: Tatino, ja sa neviem dočkať, tatino, už nech je sobota.“
Ten zápas organizátori pre neho nevybrali náhodou. Žilinský štadión bol vhodný aj pre chlapca na vozíčku a nápad sa páčil i na UEFA. „Všetci boli za. Myšlienka, že futbal je tu pre všetkých, bola tu a s ním skutočne reálna. Zrealizovať ju pomohla Martina Balcová zo Slovenského zväzu telesne postihnutých športovcov,“ vysvetlila manažéra sociálnych projektov SFZ Miroslava Rojková.
Matej pravidelne cvičí, trikrát do týždňa chodí na rehabilitácie. „Do školy pôjde spolu so zdravými deťmi,“ potvrdzuje mama.
Vyriešili aj komplikovaný nástup
„Je naozaj dosť ukecaný, ale v sobotu bol zarazený. Predsa len to na neho zapôsobilo, všetka tá atmosféra, dianie okolo, zápas.“ Jeho parťákom bol holandský futbalista Million Manhoef, hráč anglického Stoke City. Chvíľku bezradný, nevedel, ako zvládnuť nástup s chlapcom na vozíčku. Vyriešil to Matej Lukáč zo SFZ, ktorý sa chopil rúčok vozíčka a Million vzal za rúčku v ňom sediaceho malého futbalového fanúšika.
Potom sa už Matejovi rozviazal jazyk. „Po zápase chcel ešte ostať na štadióne, v tom prostredí. Museli sme mu povedať, že všetci idú domov, takže aj my musíme,“ s úsmevom si opakovala sobotňajší príbeh mama Oľga. „Celú nedeľu mal na sebe ten predzápasový dres a v pondelok v ňom šiel do škôlky.“
O tom to celé je! Góly, body, víťazstvá a postupy sú dôležité a zvykne sa hovoriť, že pre to sa futbal hrá. Ale nie je to úplne tak! Hrá sa pre radosť. Pre radosť ľudí, malých aj veľkých.
Veľká vďaka patrí ľuďom, ktorí prepájajú najpopulárnejšiu hru s nefalšovanou človečenskou radosťou. Nuž, vďaka ti, futbal!
