„Humor potrebujem ako kyslík, pomáha mi ako pilulka proti smútku,“ povedal v exkluzívnom rozhovore Kristíny Chrenkovej pre Slovenský rozhlas český herec a scenárista Zdeněk Svěrák. Tvrdí, že doma vtipy občas aj odkladá, no stále verí, že aj ťažké životné situácie a náročné spoločenské problémy napokon dopadnú dobre. Reportáž z magazínu Štúdio svet aj s rozhovorom si môžete vypočuť v archíve STVR.
Darí sa vám zostať optimistom aj v nie úplne ľahkých časoch?
Ak by som neveril, že veci dopadnú dobre, bol by som na tom myšlienkovo zle a zle by sa mi žilo. Preto si stále ponechávam nádej, že veci, ktorých sa obávam a ktoré sa pravdepodobne stanú, sa napokon predsa len nestanú alebo nebudú také hrozné, ako si predstavujem.
O vašich filmoch sa hovorí, že sú vtipné preto, lebo čerpajú námety z reality. Je to pravda? Kde čerpáte inšpiráciu?
Je to tak. Napríklad vo filme Vesničko má středisková je situácia, ktorú mám veľmi rád. V jednej scéne sedí Libuška Šafránková na brehu, jej muž sa potápa a ona mu počíta sekundy… To je situácia, ktorú som zažil aj osobne. Šiel som totiž po brehu rybníka a videl som pani, ktorá rátala manželovi sekundy pod vodou. Keď som k nim prišiel, spýtala sa ma, či by som k nim niekedy nezašiel na kávu.
Alebo vo filme Vrchní, prchni! je scéna: „stierače stierajú“. A to zas vychádza z toho, že keď sme bývali v Prahe na Spořilove, jeden manželský pár si tam kúpil auto a tak si ho vážili, že každý odchod z Prahy vyzeral ako skúška lietadla. Ona sa postavila pred auto a hovorila: „Diaľkové svetlá svietia, stretávacie svetlá svietia.“ A ja som k tomu už len pridal: „Klaksón trúbi“, a bolo to.
Námet na film Vesničko má středisková zase vznikol takmer cez noc, prečo ste ho museli tak narýchlo načrtnúť?
My sme s Láďom Smoljakom (český režisér, scenárista a herec – pozn. redakcie) napísali scenár k filmu Na samotě u lesa. Po rokoch mi zrazu volali z Barrandova, že nám omylom preplatili námet dvakrát. Povedali mi, že čakajú kontrolu a mali by tam mať druhý námet od nás.
Spýtal som sa ich, kedy to potrebujú, a oni že zajtra. Povedal som, že to je nemožné napísať za taký čas, ale ten dramaturg mi vraví: „Zdeňku, nelám si s tým hlavu, len nech je to z vidieckeho prostredia, má to mať asi päť stránok, a inak to nikto čítať nebude.“
Tak som to cez noc napísal. S menami som si hlavu nelámal. Je tam napríklad pán Rumlena, čo bol môj kolega z divadla. A tak z toho vznikol celkom úsmevný príbeh. Zhodou okolností bol Jiří Menzel, režisér, členom nášho divadla a práve sme spolu išli na zájazd do Ústí nad Labem. Ako sme išli popri Labe, rozprával som mu ten príbeh a on mi hovorí: „Prečítaj mi to.“ Tak som mu to prečítal a on hneď vraví: „Vieš, že by z toho mohol byť celkom dobrý film?“
Začal som na tom teda pracovať, ale nebolo to jednoduché. V jednej dramaturgickej skupine to odmietli. Tvrdili, že komédia nemôže mať ako hlavného hrdinu retardovaného človeka, že cez to vlak nejde. Tak som to ponúkol druhej skupine, kde to dostal dramaturg Václav Šašek, a ten povedal: „Prečo nie? Dá sa to, ale musíme to spraviť tak, aby ten človek bol akýmsi lakmusovým papierikom. Podľa toho, ako sa k nemu budú ostatní správať, takí budú, pozitívni alebo negatívni.“
Tak sme na tom ďalej pracovali. Ešte som prehĺbil postavu doktora, ktorú neskôr hral pán Hrušínský, a vznikol z toho film, o ktorom Jiří Menzel povedal: „Je to krásne, ale bohužiaľ je to tuzemák.“ On totiž chcel vytvoriť niečo pre zahraničie. Lenže sa ukázalo, že ten film nebol len tuzemák – majú ho radi aj v Poľsku, na Slovensku, aj inde.
Do role pána Pávka ste si údajne nevybrali pôvodne Mariána Labudu, kto to mal byť?
Pán Labuda nevedel prehltnúť, že som mal vo svojich predstavách iného vodiča. Ja som si totiž niekoho iného predstavoval, a keď prišiel on, nedokázal som celkom skryť isté sklamanie. Ale potom sme si sadli, mali sme sa radi a ja som bol nakoniec rád, že tú rolu hrá. Súhlasil som s tým, takže mi to už, prosím, nevyčítajte. (smiech)
Film Vesničko má středisková bol aj nominovaný na Oscara v roku 1987, nakoniec ho však nezískal…sošku ste získali až o 10 rokov neskôr za snímku Kolja. Získali ste však aj mnohé iné ocenenia. Čo pre vás dnes znamená úspech?
Pre mňa je najväčším ocenením, keď sa divák smeje, pretože humor je pre mňa hodnota sama o sebe. Keď sa podarí rozosmiať ľudí a oni sa nielenže smejú, ale sú aj dojatí, sú dojatí práve preto, že boli dve hodiny v akomsi bezpečí a šťastí. Viete, smiech je z fyziologického hľadiska niekoľko sekúnd úplného šťastia. V tej chvíli niet času na starosti, choroby či trápenie. Ste jednoducho niekoľko sekúnd absolútne šťastný.
Keď je v divadle napríklad osemdesiat ľudí, tak im dávate práve tento okamih šťastia. Podľa mňa sú práve preto dojatí. Pre mňa to znamená viac než napríklad Český lev. No a ten Oscar… nedá sa povedať, že by ma to zarmútilo… (smiech), ale mám radosť z toho, že sa podarilo urobiť film, ktorému rozumie celý svet. To sa podarí máloktorému nášmu filmu.
Kolja vznikol krátko po Nežnej revolúcii, ale ten námet nebol úplne váš…
Námet mi dodal filmový historik Pavel Taussig, ktorý mi povedal, že má nápad na film o ruskom chlapčekovi. Jeho mamička emigruje a nechá ho tu, ale ešte predtým uzavrie takzvanú falošnú svadbu. Mne sa však nezdalo, že by to bol námet pre mňa. Potom mi ale povedal jeden detail: „Predstav si, že ten chlapček bude chcieť vidieť ruské grotesky, a aby sa vôbec premietali, kúpi do kina päť lístkov a v sále budú nakoniec len dvaja.“ Táto scéna ma tak očarila, že som sa pustil do písania.
Mali sme však problém s názvom. Radili nám, aby sme film premenovali, vraj na snímku s ruským názvom Kolja nikto nepríde. Dva dni sme teda s Honzom (syn Zděňka Svěráka a režisér Jan Svěrák – pozn. redakcie) vymýšľali iný názov, no nakoniec sme sa aj tak vrátili k názvu Kolja.
