V jednom drese odohral už jedenásť sezón v rade a v septembri začne ďalšiu. Hokejový obranca Branislav Mezei, ktorý v októbri oslávi už 45. narodeniny, sa chystá na svoj dvanásty ročník vo farbách rodnej Nitry. Napriek veku, ktorý z neho robí aktuálne najstaršieho hráča extraligy, na ľade nezvoľňuje a v kabíne patrí k tým, ktorí ukazujú cestu mladším.
„Keď človek nepoľaví a nepovie si, že niektoré veci už nemusí robiť, tak to ide. Hlava sa dá trocha oklamať. Vždy sa na tréningu snažím robiť to, čo všetci ostatní,“ hovorí v rozhovore pre spravodajský portál STVR bývalý reprezentant, ktorého motivuje k pokračovaniu nielen láska k hokeju, ale aj rodina sledujúca každý jeho zápas.
Motivujú ho aj dobré výsledky Nitry
V septembri začínate už dvanástu sezónu v rade v drese Nitry a zároveň ste najstarším hráčom extraligy. Čo vás motivuje pokračovať aj vo veku, keď už väčšina vašich rovesníkov zavesila korčule na klinec?
Motiváciou je najmä to, že hrám doma v Nitre a s tímom chcem dosiahnuť úspechy. Stále sa cítim celkom dobre a nič mi teda nebráni hrať ďalej. Hokej mám celkovo veľmi rád a motiváciou pokračovať sú aj moje deti, ktoré ma sledujú.
Samozrejme, pozitívne je aj to, že sa mužstvu darí. Nálada je lepšia a človek sa cíti lepšie. Možno, keby sa nám nedarilo tak ako počas posledných sezón a boli by sme na spodných priečkach, tak aj moja chuť by nebola taká veľká.
Musíte po sezóne zvažovať dlho, či budete ešte pokračovať?
Čo bude ďalej sa rysuje už v priebehu sezóny podľa toho, ako sa ročník vyvíja pre klub a mňa a dôležité je aj to, ako sa cítim. Už vtedy zhruba viem, či chcem pokračovať. Záleží aj na vedení klubu, či je so mnou spokojné a chce predĺžiť spoluprácu. Keď prídu s tým, že majú záujem predĺžiť spoluprácu, tak sa mi rozhoduje ľahšie.
Ako sa počas rokov zmenila vaša príprava na sezónu? Je niečo, čo si dnes musíte viac strážiť alebo robiť inak než v mladších rokoch?
Stále sa snažím nepoľavovať. Čím je telo staršie, regenerácia trvá dlhšie, ale možno sa to dá v hlave trocha oklamať. Keď človek nepoľaví a nepovie si, že niektoré veci už nemusí robiť, tak to ide. Som z tých, ktorí si to nehovorili a vždy sa snažím robiť na tréningu to, čo všetci ostatní.
V Trenčíne vám, čo sa týka dlhovekosti, sekunduje 44-ročný Tomáš Starosta. Ste v nejakom kontakte?
Vždy si po zápase potriasame rukou. Spýtame sa zo srandy, či nás to dedov ešte baví (smiech). Samozrejme, kebyže nás hokej nebaví, tak už nehráme.
Premýšľali ste aj nad tým, do kedy by ste ešte chceli hrať? Viete si predstaviť, že by ste to potiahli aj ako Jaromír Jágr, ktorý vo februári oslávi 54. narodeniny?
To už je extrém, takže asi nie. Pred dvanástimi rokmi som sa vrátil do Nitry ako 33-ročný. Niektorí hráči už v tomto veku zvažujú koniec kariéry a ja som odvtedy odohral už takmer dvanásť rokov. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť.
Keď už spomíname Jaromíra Jágra, tak v roku 2006 ste mu počas zápasu medzi Floridou a Rangers vybili tri zuby. Spomínate si na to?
Spomínam si na to. Bol tam nejaký súboj a ja som mu chcel nadvihnúť hokejku, a tá mu šla na zuby, ktoré mu vyrazila. Keďže som nedal veľa gólov, tak toto sú asi moje highlighty (smiech). Pri hokeji sa stanú aj takéto veci.
Nitra ako srdcová záležitosť
Jedenásť sezón v rade v jednom klube je v dnešnom hokeji výnimočná vec. Čo pre vás znamená Nitra ako klub?
Narodil som sa tu a vyrastal, takže pre mňa znamená v tejto fáze kariéry najviac hrať doma v Nitre pred oddanými fanúšikmi, ktorí nás stále povzbudzujú. Hrať doma pred kamarátmi, rodinou a fanúšikmi je extra bonus.
Mali ste počas tých rokov nejaké ponuky z iných klubov? Viete si predstaviť, že by ste v prípade mimoriadne výhodnej ponuky obliekali aj dres iného slovenského klubu?
Nič som neriešil. Šumy, že mi niekto zavolal a povedal, či by som nechcel boli, ale keď som sa vrátil do Nitry, tak som vedel, že tu chcem ostať. Narodili sa mi tu deti a vedel som, že časť kariéry, kedy som chodil za hokejom, už skončila.
V rámci Slovenska by pre mňa už teraz nemalo význam hrať za nejaký iný klub a necítil by som ani v srdci, že by som za ten klub vedel hrať. Zahraničie by v mojom veku bolo možno možné len v nejakých exotických ligách.
S corgoňmi ste získali dva majstrovské tituly. Jeden v roku 2016, ktorý bol vôbec prvým extraligovým titulom Nitry a druhý v sezóne 2024. Ktorý považujete za cennejší?
Obidva sú cenné. Vyhrať titul v extralige nie je jednoduché, je to dlhá cesta. Keď si spomeniem na historický premiérový titul pre Nitru, tak práve asi ten bude trocha cennejší, pretože Nitra sa roky pokúšala vyhrať titul a zapísať sa do dejín. V extralige sú stále kluby, ktoré na titul čakajú už dlho.
Ako sa za tie roky zmenila úroveň extraligy?
Úroveň rastie viac a viac, hokej sa zrýchľuje a naša najvyššia súťaž taktiež nezaostáva. Nemôžeme sa porovnávať s najkvalitnejšími ligami, ale posúvame sa svojím tempom v rámci možností. Liga sa stále zlepšuje.
Menej rečí, viac skutkov
Vnímate sa ako mentor pre mladých hráčov? Dávate im rady alebo nechávate všetko na trénerov?
Keď mám po boku nejakého mladšieho obrancu, tak sa mu snažím poradiť, ako sa dá. Viac-menej sa snažím najviac svojím prístupom a tým, čo robím. Reči sú len reči. Teraz, keď už mám sám deti, tak viem, že človek im môže hovoriť čokoľvek, ale na konci dňa najviac vnímajú to, čo im človek ukáže. Beriem to tak aj v kabíne, a preto sa snažím ísť do všetkého naplno a ukazovať im cestu, ako sa to robí.
Majú pred vami mladší hráči väčší rešpekt?
Nijako to nevyžadujem, pretože som tiež jedným z hráčov. Zo začiatku, keď prídu fakt mladí hráči, tak majú nejaký väčší rešpekt, ale potom, keď zistia, že som úplne normálny, hoci by som mohol byť ich otcom, tak to z nich opadne a správajú sa ku mne ako k ostatným.
Po vašom boku vyrástlo viacero hráčov, vrátane draftovej dvojky Šimona Nemca, s ktorým ste dokonca hrali v obrannom páre. Sledujete vývoj jeho kariéry? Ostali ste v spojení?
V kontakte sme len vtedy, keď príde do Nitry. Samozrejme, že sledujem, ako sa mu darí a ako napreduje. Hoci bol dvojkou draftu, ako obranca to má v lige ťažšie. Obzvlášť on, ako ofenzívny obranca, ktorý potrebuje hrať svoju rolu v mužstve. Do tej role musí možno ešte dozrieť, pretože mužstvá NHL nie sú pripravené hneď dať 20-ročnému chlapcovi na plecia takú ťarchu byť prvým obrancom a hrať v prvej presilovke.
Čítal som aj nejakú kritiku na jeho osobu, ale myslím si, že ten, kto hokeju rozumie, tak chápe, že hráč musí aj trocha vyzrieť. Predsa len, NHL je najlepšia súťaž a hráčov v nej je veľmi veľa. Sú tam aj kontrakty, politika, jedno s druhým. Nie je ľahké sa hneď presadiť. Musí na sebe pracovať naďalej, hrať svoju hru, tvoriť, robiť body a časom priestor v NHL dostane.
V šatni aktuálne máte jeho mladšieho brata Adama, ktorý je útočníkom. V čom sú po povahovej stránke rovnakí a naopak, odlišní?
Sú dosť podobní. Adam je možno trocha väčší „dríč“. Obaja sú tichší chlapci. Samozrejme, Šimon tu bol, keď mal 15, 16 a 17 rokov, takže každý by bol v mužskej kabíne asi tichší. Povahovo, čo vnímam, tak sú dosť podobní, ale sú tam aj malé odlišnosti. Adam je bojovnejší a Šimon bol skôr „salámista“. To však neznamená, že tvrdo nepracoval. Možno to tak vyzeralo len na oko.
Človeka, akým je Chára, ešte nevidel
Vo svojej prvej sezóne v NHL ste boli v New Yorku Islanders spoluhráčom dnes už legendy Zdena Cháru. Určite ste zachytili akej veľkej pocty sa mu v roku 2025 dostalo. V máji bol uvedený do Siene slávy IIHF, v auguste sa stane členom Siene slávy slovenského hokeja a na jeseň Hokejovej siene slávy NHL. Mal už vtedy črty, ktoré napovedali, že by mohol byť takým hráčom, akým sa napokon stal?
Zdeno bol, a vždy aj je, super človek, ktorý bol ochotný pomôcť každému. Bol skromný a strašne pracovitý, čo ho predurčovalo k tomu, aby niečo dosiahol. To, že dosiahne takéto veľké veci, možno netušil ani on sám. Možno nad tým ani nerozmýšľal, ale určite si za tým išiel. Nikdy nepoľavil. Nepoznám žiadneho iného človeka, ktorý by tak drel na sebe a bol takým poctivým chlapom. Všetko si vydrel svojím prístupom a na konci dňa si to zaslúžil.
Počas dlhej kariéry ste hrali v NHL, KHL, českej extralige aj v najvyššej slovenskej súťaži. Ktorý tréner mal na vašu kariéru najvýraznejší vplyv?
Všetci tréneri majú určite nejakú zásluhu. Dosť veľký vplyv mal na mňa Fred Boimistruck, ktorý bol asistentom, keď som prišiel ako mladý chlapec do kanadskej juniorky a na starosti mal obrancov. Ten vo mne asi niečo videl alebo mal taký prístup ku všetkým a záležalo, kto si to ako zoberie. Pracoval so mnou každý deň a videl moje nedostatky, ako napríklad korčuľovanie. Dosť mi pomohol a keď som sa potom po roku vrátil, tak mi aj spoluhráči hovorili, že som korčuľoval úplne inak. Jeho by som najviac vyzdvihol po hokejovej stránke.
Je niečo, čo by ste dnes vyslovene urobili inak?
Sú určité veci, ktoré by som v mladom veku, keď začínala moja profesionálna kariéra, robil inak. Možno by hlava, ktorú som mal o desať rokov neskôr, urobila vtedy veci inak. Za tým sa už zbytočne obhliadať.
Keď sa nedarilo, tak som sa v duchu opúšťal, čo bolo dosť viditeľné. Napríklad, po zlom striedaní som šiel so zvesenou hlavou a ramenami a potom to mal v hlave aj celý zápas. Keď to vidím teraz, tak by som sa z toho radšej otriasol a pokračoval ďalej. Sú to cenné skúsenosti, ktoré sa dajú odovzdať aj mladším spoluhráčom a deťom. Bolo to asi náturou. V tom čase hráči na Slovensku asi nemali až také veľké sebavedomie ako teraz. V tej dobe to tak nefungovalo a neboli tam ľudia, ktorí by vám dali dobré rady. Všetko bol skôr dril a človek sa to musel naučiť sám.
Hokej nehrá pre dres pod strechou
Hokej je v podstate to, čomu sa venujete celý život. Neobávate sa, aký bude život bez neho? Máte už predstavu, čo plánujete robiť po kariére?
Určite bude život bez hokeja iný. Predsa len kabína, spoluhráči a spoločné boje budú chýbať. Človek si však musí zvyknúť. Uvidíme, možno ostanem nejakým spôsobom aj pri hokeji. Z rozprávania iných hráčov viem, že chalanom chýba práve kabína a kamaráti.
Uvidíme, čo čas prinesie, čo sa týka cieľov. Človek dlhodobejšie rozmýšľa, čo život prinesie a čo príde, no rozhodnem sa až po konci kariéry.
S riaditeľom klubu Miroslavom Kováčikom sme sa v nedávnom rozhovore rozprávali aj o novom štadióne v Nitre. Bude raz váš dres visieť pod strechou nitrianskeho štadióna?
Nerozmýšľam takto. Viem, že sa počas môjho pôsobenia dosiahli úspechy, ale v Nitre boli aj oveľa lepší hráči ako ja, ktorí si to zaslúžia v prípade, že Nitra bude niekedy niečo také realizovať. Nepokladám sa za legendu ani hviezdu. Čo bude, bude. Nie je to niečo, na čom by mi záležalo a veľmi to chcel. Samozrejme, ak by k niečomu takémuto prišlo, tak by som si to vážil.
