Zomierajú pod kosami traktorov a kombajnov. Ich smrť je krutá, bez rešpektu ku všetkému živému. Pod ťažkými mechanizmami na prelome jari a leta zahynú pri kosení pasienkov a krmovín každoročne stovky mláďat voľne žijúcej zveri. Deje sa tak často mimo očí verejnosti a kontroly zo strany štátu.
Nebyť ľahostajnosti zodpovedných k svojim zákonným povinnostiam, mnohé zvieratá by s veľkou pravdepodobnosťou mohli ešte žiť. Relácia Reportéri sa pozrela na príčiny a dopady tohto stavu, ako aj možnosti, ako situáciu zlepšiť, aby sa podobné masakre pri poľnohospodárskych prácach stávali čo najmenej.
„To srnčiatko, keď ide nejaká veľká žacia technika a robí hluk, má tendenciu pritlačiť sa k zemi čo najnižšie. Podľa toho, ako nízko leží, buď prežije, alebo neprežije,“ vysvetľuje predseda Občianskeho združenia Zeleň Peter Kaššák.
„Keď sú malé srnky v tráve, ich nie je vidno. Niektoré z tej trávy nie sú schopné vyjsť. Je tam potrebná ľudská pomoc,“ hovorí dobrovoľníčka Michaela Rentková.
„Prvé dni nevydávajú žiadny pach. To je ich obrana pred predátormi. Tá srna má mláďa niekde odložené, ona si ho kontroluje, nie je od neho ďaleko. Toto je jeho stratégia. To mláďa sa zatají, nehýbe sa. To je stratégia prežitia,“ objasňuje viceprezident Slovenskej poľovníckej komory Alojz Kaššák.
Bezohľadný prístup človeka
A práve stratégia prežitia daná zvieraťu od prírody môže jeho život bezohľadným prístupom človeka šmahom kosy zmariť.
„Sú to absolútne devastačné poranenia. Málokedy sa stane, že sa zvieratko dá zachrániť. Koľkokrát ostanú v tom poli nedohľadané aj po kosbe, uhynú v bolestiach, trápia sa. Môže to trvať dva až tri dni a tá bolesť je neskutočná,“ uvádza veterinárka Angela Mituníková.
„Tento rok som taktiež nafotil srnky, ktoré boli pokosené. Traktor po poli kosil ešte takých 150 metrov. Boli dva kusy, vzdialené od seba päť metrov, ktoré boli pokosené a uhynuté. Akurát som sa vracal z mojej lúky, zbadal som tam krkavcov, išiel som sa teda pozrieť. Vtedy som tam zbadal tie srnčatá. Zatiaľ som to nikomu nenahlásil,“ spomína bývalý poľovný hospodár László Jonáš.
Tak sme sa o to pokúsili my a hospodára poľovného revíru, ako aj poľnohospodárskych pozemkov, sme kontaktovali. Aj keď sme sa niekoľkokrát snažili o dohodnutie termínu, druhá strana už s nami nekomunikovala.
„Poľovníctvo je o tom, aby sme boli hrdí na zver, srnce a trofeje. Taká kvalita však nebude, ak každý rok pokosíme tisíce kusov,“ hovorí László Jonáš.
„Ak by sme takéto zviera našli alebo sa o ňom dozvedeli, v prvom rade treba kontaktovať poľovný revír. Poľovníci ho potom privezú na kliniku, ak je ešte šanca na záchranu. Stáva sa, že ide len o povrchové poranenia či jednoduchšie zlomeniny. Vtedy sa dá zvieratko zachrániť. Častejšie však prichádzajú prípady, keď majú zvieratá odseknuté obe nohy, a vtedy už musíme pristúpiť k eutanázii,“ vysvetľuje veterinárka Mituníková.
Legislatíva v krajinách
Legislatíva väčšiny európskych krajín, vrátane tej našej, presne určuje, čo je povinný urobiť poľnohospodár aj poľovník, aby predchádzali pri kosení lúk či žatve zbytočným úmrtiam divo žijúcich zvierat.
„Zodpovednosť nesú obe strany, poľnohospodár aj užívateľ poľovného revíru. Poľnohospodár by mal informovať užívateľa o blížiacej sa kosbe, a ten je povinný zabezpečiť všetky potrebné opatrenia na ochranu zveri,“ objasňuje hovorca ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR Lukáš Januv.
„Vo veľkej väčšine sa neuplatňuje paragraf 25 zákona o poľovníctve, ktorý hovorí, že obhospodarovateľ poľnohospodárskej pôdy musí hlásiť kosbu minimálne tri dni vopred užívateľovi poľovníckeho revíru. Rovnako by mal mať zariadenia, ktoré zabránia škodám na vtáctve hniezdiacom na zemi, srnčatách či zajacoch. Toto jednoducho nefunguje,“ uvádza viceprezident Slovenskej poľovníckej komory Alojz Kaššák.
„Poľovníci sú povinní, ak majú oznámenú kosbu, prijať opatrenia, ktoré zabránia stratám živočíchov. Na oboch stranách to však nie je stopercentné. Poľnohospodári to veľakrát nehlásia,“ pokračuje Kaššák.
Škatuľkovanie poľnohospodárov
„V žiadnom prípade nechceme, aby boli poľnohospodári zaškatuľkovaní, že neriešia ochranu a rovnováhu medzi prírodou a hospodárskou činnosťou. Mnohí poľnohospodári sú zároveň aj poľovníkmi alebo majú k poľovníctvu blízko a robia rôzne preventívne opatrenia, ktoré im ukladá zákon,“ hovorí hovorkyňa Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory Jana Holéciová.
„Kosbu možno nahlásiť cez aplikáciu a potom aj formálnym či neformálnym spôsobom, telefonicky alebo e-mailom. Vždy je to na dohode medzi poľnohospodárom a užívateľom poľovného revíru a často táto komunikácia prebieha neformálne,“ uvádza hovorca ministerstva Januv.
„V našom revíri sa každý rok stretávame s pokosenými srnčatami a väčšinou prídeme na lúku už neskoro, keďže kosba nie je nahlásená. Tento rok sme zaznamenali približne dvanásť až 15 pokosených srnčiat na ploche asi sto hektárov. Každé jedno srnča je škoda,“ upozorňuje člen Poľovníckeho združenia Snožek Považská Bystrica Milan Mičúch.
„Do tohto by mali vstúpiť najmä poľovníci, pretože sú to ich zvieratá, ich majetok. Ak im nezáleží na tom, aby sa zachraňovali, tak komu už má na tom záležať?“ zdôrazňuje dobrovoľník a dronista Jiří Šesták.
„Poľovnícke združenia väčšinou podpisujú s poľnohospodármi zmluvy o výkone poľovníctva, a tým pádom musia mať medzi sebou aj nejaký kontakt,“ vysvetľuje predseda Kaššák.
Potrebné zmeny
„Potrebujeme, aby sa tu veľa zmenilo a aby ľudia tomu prikladali vážnosť. Sú to živé tvory, ktoré dýchajú a cítia ako my, a tie úmrtia sú zbytočné,“ upozorňuje dobrovoľníčka Simona Karolik.
„Keď sa rozbehnú tie obrovské kosačky po poli, zvieratá nemajú šancu. Pojazdová rýchlosť strojov sa zvýšila, ich šírka je veľká a ide o sofistikované zariadenia, ktoré sú bohužiaľ na škodu pre živočíchy v krajine,“ vysvetľuje Alojz Kaššák.
„Vieme približne, koľko zvierat ročne zomrie pod kosou? Podľa dotazníka z roku 2018 to na Slovensku bolo štatisticky okolo päť až desaťtisíc kusov,“ uvádza predseda Občianskeho združenia Zeleň Peter Kaššák.
Z prieskumu vtedy vyplynulo, že až 72 percent poľnohospodárov nedodržuje zákonnú povinnosť ohlasovania poľnohospodárskych prác vopred.
Dôležitá je vzájomná spolupráca
„Vytvorili sme online aplikáciu Živá lúka, kde môžu poľnohospodári vopred zaregistrovať kosbu a splniť tak svoju zákonnú povinnosť. Živá lúka je síce online projekt, ale nie je povinný zo zákona. Zákon im prikazuje len informovať užívateľov poľovných revírov. Tento rok sme zaznamenali približne 80 kosieb, čo je vzhľadom na celkový počet poľnohospodárskych subjektov a kosieb mizivé percento. Nevieme si to vysvetliť. Aplikácia je digitálna práve preto, aby bola pohodlná, efektívna a rýchla,“ vysvetľuje Peter Kaššák.
„Poľnohospodári často nič nepovedia. Mali by mať povinnosť kosbu nahlasovať, ale záleží na každom. Vyhovoria sa na počasie alebo rôzne iné dôvody. Pre poľnohospodára je záchrana srniek záťaž, pretože musí riešiť škody na plodinách, no pre poľovníctvo má význam. Je to drsné, ale keby sme mali konať napriek jeden druhému, stále by sme boli po súdoch – poľnohospodári si uplatnia škody spôsobené zverou a my škody pokosením zvierat,“ pridáva svoj názor poľovník.
„Samozrejme, ide o porušenie zákona o poľovníctve. Ak poľnohospodár nenahlási kosbu a poľovník, neurobí potrebné opatrenia, dochádza k porušeniu povinností,“ prízvukuje Alojz Kaššák.
Pokuty a sankcie
„Pri nesplnení podmienok môžu byť uložené sankcie. Existujú pokuty za nedodržiavanie týchto zákonných povinností,“ uvádza hovorca ministerstva Januv s tým, že nevie odpovedať, či aj boli uložené.
„Zo zákona sú definované postihy. Poľnohospodár, ktorý nenahlási kosbu vopred, môže mať finančný postih, ale musí sa to dokázať. Rovnako aj poľovníci sú postihnuteľní, ak neurobia preventívne opatrenia. Bez dôkazov nemáte možnosť žalovať, takže dokazovanie je dosť komplikované,“ vysvetľuje Peter Kaššák.
„Tri dni vopred hlásime kosbu poľovnému revíru. Voláme priamo poľovníkom. Poľovníci často nemajú čas, mali by však ísť kosbu skontrolovať. Je pravda, že mnohí poľnohospodári kosbu nenahlasujú,“ vysvetľuje samostatne hospodáriaci roľník František Velič.
„Treba povedať, že Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora neeviduje sťažnosti občanov ani organizácií, že by sa takéto prípady diali vo veľkom množstve. Ak k nim aj došlo, išlo o ojedinelé prípady, ktoré sú tragické a nepríjemné, no vo veľkom sa to na Slovensku nedeje. Absentuje však systematická evidencia a kontrola,“ uvádza hovorkyňa komory Jana Holéciová.
Absencia evidencie a kontroly
„Poľujem v revíri, kde je len pasienkárstvo. Súkromne hospodáriaci roľník robil kosby práve v júni, keď srny a jelenice kládli mláďatá. Po kontrole sme zistili, že 15 až 20 kusov zvierat skončilo pod kosou. Straty teda reálne sú, len nie sú dostatočne evidované. Jedna aj druhá strana si často neplní svoje povinnosti úplne,“ vysvetľuje viceprezident Slovenskej poľovníckej komory Alojz Kaššák.
„Ministerstvo nemá informácie, že by spolupráca medzi poľnohospodármi a užívateľmi poľovných revírov nefungovala. Zo zákona je totiž nutné uzatvoriť dohodu o minimalizácii škôd spôsobených lesnou zverou. Chod spolupráce je naozaj veľmi dobrý,“ uvádza hovorca ministerstva Lukáš Januv.
„Realita je často odlišná od toho, čo sa uvádza,“ poznamenáva Mičúch.
„Keď nie je kontrola, môže byť hocijaký zákon. Ja som bol šesť rokov poľovným hospodárom a ani raz som nemal kontrolu,“ priznáva Jonáš.
„Kontrolu vykonávajú okresné úrady, no ich kapacity sú značne obmedzené, preto sa tieto kontroly realizujú najmä v prípadoch, ktoré sú vopred oznámené,“ uvádza Januv.
„Štátna správa je personálne poddimenzovaná, takže na tieto kontroly jednoducho nie je priestor,“ upozorňuje Mičúch.
„Neviem o nikom, kto by hovoril, že prišiel na kontrolu,“ poznamenáva Velič.
„Je bežnou poľnohospodárskou praxou, že poľnohospodár pred výjazdom so svojím veľkým kombajnom do poľa nahlási žatvu príslušnému poľovnému združeniu alebo využíva rôzne formy plašenia zvierat,“ vysvetľuje Holéciová.
Plašiče zveri
„Musia používať aj plašiče zveri, aby nedochádzalo k zabitiu a aby zver mala šancu ujsť. Kontrolu však nikto nevykonáva,“ upozorňuje Kaššák.
„Také zariadenia stoja približne deväťtisíc eur. Minulý rok som zvažoval kúpu, ale cena je vyššia než samotná kosa, takže na to nemám financie. Hospodárim na 18 hektároch lúk,“ poznamenáva Velič.
„Je to samozrejme investícia. Ak má niekto menšiu výmeru krmovín, je to preňho absolútna strata,“ dodáva Alojz Kaššák.
„Predpokladáme, že si poľnohospodári tieto zariadenia financujú z vlastných prostriedkov. Získavajú finančné prostriedky formou priamych platieb alebo iných podpôr a môžu si refinancovať kúpu plašičov, ak majú záujem, čo aj zo zákona musia mať,“ vysvetľuje Holéciová.
„Voľne žijúca zver nie je majetkom štátu, preto štátu nevzniká škoda. Škoda môže vzniknúť užívateľovi poľovného revíru, ktorému sa uhynutá zver započítava do plánu lovu. Preto je dôležité, aby užívatelia revírov túto zver chránili,“ uvádza Januv.
Česko je pred nami
Zatiaľ čo na Slovensku si poľovníci, poľnohospodári a štát prehadzujú zodpovednosť ako horúci zemiak, v susednom Česku záchrana srniek pred pokosením funguje už roky. Zachraňovať divé zvieratá tam pomáha nielen množstvo dobrovoľníkov v spolupráci s poľovníkmi, ale aj moderná technika, na ktorú im finančne prispieva aj štát.
„Dotácie môžu poľnohospodári čerpať najmä z intervenčného programu Investície do poľnohospodárskych podnikov. Za ne si môžu zakúpiť senzory pre prednú alebo bočnú lištu stroja, ktoré identifikujú zver v priestore. Tiež je možné získať dotáciu na drony a senzorovú techniku k nim, napríklad termokameru, multispektrálnu kameru alebo LIDAR, meranie vzdialeností pomocou laserových lúčov,“ uvádza hovorca Ministerstva poľnohospodárstva ČR Vojtěch Bílý.
„Ráno, keď človek vstane a ide k srnčatám, je ten deň pre neho nabitý energiou a pocit z nájdených srnčiat je jednoducho k nezaplateniu,“ opisuje dobrovoľníčka Záchrannej skupiny Heřmanův Městec Petra Čapská.
„Okolie si myslí, že sme blázni. Asi trošku sme, lebo nikto normálny by dobrovoľne o štvrtej ráno nevstal, nebehal po poli a nezachraňoval tie malé zvieratká,“ vysvetľuje dobrovoľníčka Záchrannej skupiny Heřmanův Městec Aneta Svobodová.
„Tento rok už máme 350 srnčiat, dvanásť zajacov, dvanásť bažantích vajec a jedenásť kačacích vajec, ktoré sú už u poľovníka v liahni a niektoré už behajú. Spolupráca s poľovníkmi a poľnohospodármi je rôzna, ale väčšinou mám dobré vzťahy s poľovníkmi, ktorí nám dávajú vedieť. Najväčší problém je u veľkých podnikov a súkromníkov, ktorí často oznamujú kosbu neskoro, takže je nereálne všetko stihnúť. Snažíme sa ich tlačiť, aby informovali skôr, aby sme mohli ráno ísť zachraňovať zvieratá,“ poznamenáva dobrovoľník Záchrannej skupiny Heřmanův Městec Petr Rejl.
Pokuty v Česku
„Za nesplnenie povinností vyplývajúcich zo zákona o poľovníctve hrozí sankcia až desaťtisíc Kč (približne 430 eur), ktorú ukladá orgán štátnej správy poľovníkov, zvyčajne obec s rozšírenou pôsobnosťou,“ uvádza hovorca Bílý.
„V civile som zvukár. K srnkám ma ťahá láska k prírode a snaha bojovať proti ľudskému konaniu, pretože stroje sú čoraz väčšie a rýchlejšie a zvieratá sa nemôžu brániť. Kúpil som drony a vykonávame túto činnosť. V podstate bojujem technikou proti technike,“ opisuje dobrovoľník a operátor dronu Záchrannej skupiny Heřmanův Městec Marian Starý.
„Nie je to jednoduché. Musíme počúvať dronára, ktorý nás navádza, kam ísť, pohybovať sa pomaly, aby sme zvieratá nevystrašili. Keď sú malé, chytáme ich do rukavíc a trávy a dávame do bedničiek. Keď sú väčšie, po skončení kosenia ich chytáme do podberáku, alebo ich vyháňame do remíziek, snažíme sa ich čo najviac zachrániť,“ vysvetľuje Svobodová.
Pri kosení zohráva kľúčovú úlohu aj traktorista, pretože zvieratá sa tam aj po prezretí lúky môžu vrátiť.
„Srnku tu vôbec nevidíte, keď je málo trávy, tak áno, inak nie. Keď ju zbadám, snažím sa ju vyhnať. Plašiče u nás nepoužívame, spoliehame sa na dobrovoľníkov,“ dodáva traktorista Jarda Kurka.
„Územie ČR je rozdelené do takmer šiestich tisíc revírov, kam spadajú aj polia a lúky. Nie je preto v kapacitných možnostiach orgánov štátnej správy poľovníctva všetky prechádzať osobne a opakovane počas kosenia. Sme preto vďační verejnosti, dobrovoľníkom a spolkom, že si všímajú svoje okolie a pomáhajú ochraňovať zver,“ uvádza hovorca Bílý.
Medializované prípady
„Táto aktivita je výborná, táto pomoc je veľmi užitočná, pretože naše kapacity nie sú dostatočné na to, aby sme prešli všetky tieto lúky, prehľadali ich a zachránili zver pred kosením. Včasné varovanie pred kosbou je veľmi dôležité, aby sa dala dohromady skupina ľudí. U nás sa väčšinou nestáva, že by niekto neohlásil kosbu. Spočiatku boli niektorí, ktorí to brali na ľahkú váhu, ale dnes si už nikto nedovolí nerešpektovať pravidlá, pretože je to medializované,“ vysvetľuje poľovník združenia Mezi lesy Načešice Jakub Šimonek.
„Ministerstvo už niekoľko rokov poskytuje podporu poľovníkom na nákup akusticko-svetelných plašičov zveri,“ uvádza Bílý.
„Niektorí hovoria, že ide o prirodzený výber zveri, ale to je nezmysel. Keď vidíte ten traktor, nie je na tom nič prirodzené. Mladá zver v podstate nemá kam uniknúť. Lúky sa totiž kosia všetky naraz a vo veľkom. Máme aj miesta, kde sa počas sezóny srnčiat kosí dvakrát,“ opisuje Starý.
„Je to nepríjemné. Jedna vec je, keď zviera zabije hneď kosba, a druhá, keď má presekané nožičky a ešte hodiny trpí. Preto je lepšie im takto pomôcť, aby mali šancu na lepší život,“ poznamenáva dobrovoľník Rejl.
„S ochranou srnčiat pomáha aj program Leader. Je určený pre miestne akčné skupiny na vidieku, ktoré navrhujú rozvojové stratégie. Z ministerstva poľnohospodárstva môžu získať dotáciu a miestne akčné skupiny potom vyhlasujú konkrétne výzvy a stanovujú maximálnu výšku oprávnených výdavkov na projekt potrebný k rozvoju svojho regiónu,“ vysvetľuje Bílý.
„Myslím si, že sa to tento rok určite začalo veľmi rozvíjať, že sa aktívne hľadajú dobrovoľníci, ľudia s dronmi, a začína to byť veľmi úspešné a rozšírené u nás v Českej republike. Určite časom sa to rozšíri aj na Slovensku,“ myslí si dobrovoľníčka Svobodová.
Chýbajúca podpora
„Bolo by dobré, keby to tu na Slovensku veľmi veľa ľudí chytilo za srdce, pretože tu vlastne žiadni dobrovoľníci nie sú,“ hovorí dobrovoľníčka Mia Szasz.
„Určite treba do toho dostať nejaký systém, keď sa tomu nechcú venovať štátne orgány, treba rozviazať ruky dobrovoľníkom,“ pridáva sa ďalší dobrovoľník a dronista Jiří Šesták.
„U nás je to nula bodov. Štát zatiaľ nevyhlásil žiadne podpory, žiadne dotácie ani nič,“ poznamenáva predseda Občianskeho zruženia Zeleň Kaššák.
„Určite by som privítal, ak by ministerstvo na takéto veci dávalo peniaze. Na západe sú aj senzory, ktoré zastavia kosačku. Nie je to sen, ale sú to zase peniaze navyše,“ pridáva sa roľník Velič.
„Podpora v tejto oblasti nie je vylúčená, oblasti podpory sú stanovené v jednotlivých dokumentoch Ministerstva pôdohospodárstva. Každý rok samostatne, záleží od našich priorít,“ vysvetľuje hovorca ministerstva pôdohospodárstva Lukáš Januv.
Prvá akcia
Prvej „oťukávacej“ záchrannej akcie v slovenských podmienkach sme sa zúčastnili aj my. Nebolo jednoduché zohnať poľnohospodára či poľovníka, ktorý by súhlasili s tým, že dobrovoľníci prejdú pred kosením lúky. Potrebný je totiž súhlas obidvoch.
„Prelietavam lúku a hľadám tepelnú stopu. Ak je tam niekde srnka, tak ju vidím na termálnom spektre. Je troška nevýhodou, že už je veľmi teplo, ale pokiaľ je v tej vysokej tráve, tak ju uvidím,“ hovorí dobrovoľník a dronista Ján Kurhajec.
„Musíme sa natrieť šťavou z trávy, aby sme zmiatli pach. Keď do toho pôjdeme, srnča môže urobiť čokoľvek. Môžete ho oprieť o seba a pachová stopa sa prenesie z vás na srnča. Preto sa to robí. Všetko, čo sa dá, treba natrieť trávou. Potom si berieme výbavu a ideme na miesta, kde si ju zložíme a hľadáme srny,“ uvádza dobrovoľníčka Simona Karolik.
„Dohoda s dobrovoľníkmi je taká, že keď niečo nájdem, oznámim im, kde to je a oni to skontrolujú,“ dopĺňa Kurhajec.
„Nedávno sme mali takúto akciu dohodnutú. Žiaľ, poľnohospodár nerešpektoval, že chceme pomôcť a lúku pred naším príchodom pokosil,“ hovorí dobrovoľníčka Simona Karolik.
Gentlmanské riešenia
„My zatiaľ nerobíme prieky poľnohospodárom, že by sme ich išli udávať, že nám to nenahlásili atď. Väčšinou sa to rieši gentlemansky a partnersky, ale takto to nemôže ísť donekonečna,“ hovorí viceprezident Slovenskej poľovníckej komory Alojz Kaššák.
„Ja viem, že to je boj, lebo som si zažila pár takýchto akcií, ale verím, že keď nás bude viac, prídeme ku kladným výsledkom,“ uvádza dobrovoľníčka Patrícia Vajdová z Banskej Bystrice.
„Poľnohospodári reagujú rôzne. Niektorí sú prístupoví, ochotní a chcú zamedziť tomu, aby sa srnky kosili. Sú však aj takí, ktorí ani nevedia, kedy pôjdu kosiť, vyhovárajú sa alebo kosbu nahlásia deň či dva vopred. Keď prídeme, pole je už pokosené a nemôžeme ho prezrieť,“ hovorí dobrovoľníčka Marta Kamencová.
„Pokiaľ došlo k nejakému individuálnemu prípadu, tých prípadov je naozaj minimum,“ pripomína hovorkyňa SPPK Jana Holéciová.
„V tomto prípade je veľmi dôležitá prevencia,“ uvádza Januv.
„Možno niektorí poľnohospodári majú názor, že nič sa nedeje, keď sa tam nejaké živočíchy pokosia, nejaké srny alebo jelenice, veď nám to aj tak robí škody. Toto však nie je cesta, takto znižovať početné stavy,“ hovorí Alojz Kaššák.
„Zver je premnožená len lokálne, v určitých lokalitách. Tam, kde má dobrú užívnosť, dobré podmienky a hlavne pokoj. Názor, že keď ja jedno srnča pokosím, tak bude mať menšie škody, je podľa mňa zvrátený,“ uvádza člen poľovníckeho združenia Milan Mičúch.
„Určite toto nie je správny postup, ale sú to možno individuálne názory, s ktorými väčšina poľnohospodárov nesúhlasí a rovnako s týmto názorom nesúhlasíme ani my. Keďže zákon nám niečo prikazuje, resp. poľnohospodárom, pokiaľ je niečo dané legislatívou, treba v prvom rade dodržiavať legislatívu,“ dopĺňa Holéciová.
Ochrana rôznej zvery
„Pred kosbou treba chrániť nielen srnčatá, ale aj inú zver, napríklad vtákov, ktoré hniezdia na zemi. Z takýchto dravcov je to najmä kaňa popolová. Tento druh si hniezdo stavia priamo v obilí. Hrozí, že mláďatá nestihnú vyletieť do žatvy a uhynú počas kosby obilia,“ upozorňuje predseda občianskeho združenia Ochrana dravcov na Slovensku Tomáš Veselovský.
„Najčastejšie sú to srnky, ale mali sme aj zajka, občas sa stane, že hniezdiská nejakého vtáctva, ale to málo, lebo tam nejaká pomoc neexistuje,“ vysvetľuje veterinárka Angela Mituníková.
„Dohľadávanie hniezd kaní popolavých je veľmi časovo náročné, aj na čas aj na ľudí. Bez dobrovoľníkov by to nešlo. Keby nebolo dobrovoľníkov, je to záležitosť Štátnej ochrany prírody, pretože ide o chránený druh živočícha a zároveň prioritný druh z hľadiska reportovania pre EÚ. Toto dohľadávanie stojí a padá na dobrovoľníkoch, pretože nížinné územie Slovenska je veľké a bez dobrovoľníkov by sa to nedalo pokryť,“ uvádza Veselovský.
„Treba sa skrátka zorganizovať a spolupracovať s hospodármi a poľovnými revírmi, vybaviť si povolenie, aby človek mohol prejsť po lúke a hľadať tieto srnčiatka. Ja v tom nevidím problém, keď sa ľudia dokážu dať dokopy a chcú niečo robiť,“ hovorí dobrovoľníčka Andrea Blanáriková.
„Samozrejme, my vítame čokoľvek, čo môže zabrániť stratám pri poľnohospodárskych prácach. Musí to byť všetko na odbornej báze,“ dopĺňa Alojz Kaššák.
„Určite má zmysel robiť ochranu, či už hniezd kaní popolavých alebo dohľadávanie srnčiat pred žatvou. Sú to živé tvory, ktoré nemusia uhynúť počas žatvy, a je to len úkon navyše, ktorý prispeje k tomu, že tieto zvieratá môžu ďalej žiť,“ uzatvára Veselovský.
