Pred desiatimi mesiacmi otriasla Srbskom nešťastná udalosť. Na železničnej stanici v Novom Sade spadol betónový prístrešok, o život prišlo 16 ľudí. Vyšetrovanie sprevádzali nejasnosti, pochybenia a obvinenia z korupcie voči predstaviteľom tamojšej vlády.
Dvihla sa vlna protestov, ľudia sa dožadovali spravodlivého vyšetrovania. Tie však prerástli do niečoho väčšieho a pretrvávajú dodnes. Ulice plnia občania, no hlasom Srbov sa stali predovšetkým študenti.
Neško Uskokovič to prežíva na vlastnej koži, demonštrácií aj blokád sa sám zúčastnil. Hovorí, že za veľké štátne projekty platia vlastným zdravím, dokonca životom. Život v Srbsku nebol ideálny ani predtým. Dôkazom zlej situácie je preňho jeho vlastná skúsenosť, keď hľadal liek pre dcéru.
Situácia v Srbsku eskalovala pred takmer rokom po tom, čo spadol betónový prístrešok na železničnej stanici v Novom Sade. Ako si spomínate na tento deň, na chvíle, keď ste sa o tom dozvedeli?
V tej chvíli som si ešte úplne neuvedomoval, čo sa vlastne stalo, pretože to nebola prvá veľká tragédia. Najprv sme si všetci mysleli, že to bola len nehoda, no veľmi rýchlo sa ukázalo, že nejde o „vyššiu moc“. V skutočnosti to bol prípad nedbanlivosti, korupcie a neschopnosti, ktoré viedli k tragédii.
Myslíte si, že sa tento prípad vyšetruje spravodlivo?
Už v ten večer, keď došlo k nešťastiu alebo najneskôr na druhý deň, prezident vystúpil na tlačovej konferencii a klamal o tom, že na železničnej stanici bolo všetko zrekonštruované, okrem spadnutého prístrešku.
Zvyšky po kolapse odpratali hneď na druhý deň, čím sa znemožnilo akékoľvek vážne forenzné vyšetrovanie – čo vlastne spadlo a prečo.
K prvým zatknutiam došlo až po neutíchajúcom tlaku verejnosti, po mesiacoch protestov, počas ktorých do ulíc vyšli desaťtisíce ľudí. Ale aj vtedy to pôsobilo skôr ako mediálne divadlo než skutočné a nezávislé vyšetrovanie. Prokuratúra sa sama o sebe nikdy oficiálne nevyjadrila a od samého začiatku sa v prípade objavovali nezrovnalosti.
Prezident sám prevzal úlohu prokurátora, otvorene zastrašoval iných prokurátorov a dodnes vedie akúsi verejnú vojnu a mediálny „hon na čarodejnice“ voči tým niekoľkým prokurátorom, ktorí sa odvážili prejaviť čo najmenší náznak snahy riešiť prípad férovo. Alebo jednoducho povedané – profesionálne a poctivo.
Ako si spomínate na časy v krajine predtým? Boli u vás ohlasy proti súčasnej vláde už pred tragickou udalosťou?
Už roky žijeme s neuzavretými škandálmi – prípadmi, pri ktorých už vyhasli ľudské životy, no nikdy sa nedospelo k záveru. Čo je horšie, štát si vytvoril zvrátený zvyk. Kedykoľvek poruší zákon, namiesto toho, aby čelil následkom, jednoducho ho len zmení, zatiaľ čo deštruktívne praktiky voči vlastným občanom ostávajú.
Napríklad, ak sa v mlieku nájde jed, nepotrestajú mliekareň. Namiesto toho sa zmení zákon tak, že množstvo jedu v mlieku je odrazu legálne. To isté platí aj vo výstavbe a rozvoji miest: ekologické postupy v každej oblasti regulácie sa ignorujú.
Aké problémy pociťovali obyvatelia a aké problémy ste pociťovali vy osobne?
Život obyčajného človeka sa stal veľmi neistým. Spôsob, akým sa dostanete k zdravotnej starostlivosti, spôsob, akým vás zastupujú pred súdom či akoukoľvek inou štátnou inštitúciou, to všetko je otázne. Väčšinou treba rátať skôr s prieťahmi, zlým zaobchádzaním a omylmi než s profesionálnym postupom.
My sami sme čelili problémom so zdravotníctvom, keď sme hľadali liek pre dcéru. Časté chyby a nedopatrenia, dokonca sme sa ocitli v situáciách, keď od nás požadovali úplatok za služby. Pocítili sme na vlastnej koži, že systém nie je nastavený na poskytovanie čo najlepšej starostlivosti, ale na to, aby vyžmýkal od pacientov peniaze.
Mali ste na počiatku toho celého tušenie, že ľudia vyjdú do ulíc a spustia sa demonštrácie po celom Srbsku?
Áno, mal som pocit, že výbuch hnevu verejnosti bol už nevyhnutný, pretože, ako som už spomínal, nebolo to prvýkrát, čo sme čelili takýmto incidentom a tragédiám. Čo som však nepredpokladal bolo, že protest v ľuďoch zmobilizuje aj posledné zvyšky sily a vytrvalosti, že potrvá tak dlho a povedie sa s toľkou múdrosťou.
Podarilo sa mu vyhnúť nástrahám, do ktorých padli predošlé protesty, či už išlo o ich rýchle potlačenie alebo odklon iným smerom. Neraz sa to dialo aj s prispením opozície, teda prostredníctvom metód vlády, ale za účasti opozície samotnej.
Zúčastnili ste sa niektorého z protestov? Opíšte nám, ako to prebiehalo.
Áno, bol som na protestoch. Bol som priamo na masových zhromaždeniach, kde sa stretli tisíce ľudí. Boli dve také masívne zhromaždenia a zapojil som sa aj do blokád ulíc, počas ktorých sme sa snažili zastaviť chod mesta, aby sa neignorovali požiadavky študentov.
Spočiatku viedli protesty študenti, no rýchlo prerástli do väčšieho občianskeho hnutia. Napriek tomu, sú to práve študenti, ktorí zostávajú jedinou skupinou, ktorej ľudia skutočne dôverujú. Jediní, ktorí majú autoritu vystúpiť s požiadavkami.
Neško zachytil atmosféru protestov na fotografiách:
Polarizuje súčasná situácia v Srbsku jeho obyvateľov?
Na prvý pohľad sa zdá, že spoločnosť je polarizovaná. Vláda totiž z času na čas organizuje „protizhromaždenia“ a „protiprotesty“, aby vytvorila obraz, že väčšina Srbska je proti blokádam a študentom .
Študenti boli označovaní za nacistov alebo teroristov. Vedie sa proti nim očierňovacia kampaň, otvorená a špinavá propaganda namierená proti protestom. Po desiatich mesiacoch, ešte len pred pár dňami (piatok, 22. august 2025, pozn. red.) prezident Vučič po prvýkrát pozval študentov na stretnutie. Po mesiacoch, keď sa ich snažil úplne delegitimizovať, urážal ich, zatýkal, bil a podnecoval násilie.
Na uniknutých nahrávkach je dokonca vidieť, ako poprední predstavitelia vládnej strany vyzývajú svojich ľudí, aby fyzicky napádali protestujúcich. Existujú vyhlásenia samotného prezidenta Vučiča, v ktorých ospravedlňoval útoky na protestujúcich v uliciach.
Pretože sme opakovane zažili incidenty, keď podporovatelia vládnej strany vrážali autom do ľudí blokujúcich cesty. A čo tu máme? Prezidenta, ktorý to schvaľuje, ktorý to podporuje. Páchateľov prepúšťa prokuratúra. Prezident ich svojou právomocou omilostil a oslobodil.
Počas tohto honu na čarodejnice sú stále ľudia, ktorí sú na strane prezidenta Vučiča a ktorí úprimne veria, že protestujúci sú žoldnieri, teroristi, nacisti či akákoľvek iná pohodená nálepka. Ale myslím si aj, že títo ľudia boli vovedení do omylu.
Zároveň je tu množstvo jednotlivcov, ktorí doslova dostávajú denný plat za to, aby sa objavovali na protestoch a provokovali protestujúcich. Dostávajú štipendiá a rôzne benefity za účasť na protizhromaždeniach organizovaných vládou.
Preto si nedovolím povedať, že spoločnosť je naozaj polarizovaná. Máme tu len masu ľudí, ktorí sú inštruovaní a platení za to, aby vytvorili ilúziu polarizácie.
Kam chcete, aby vaša krajina smerovala? Čo by podľa vás prispelo k tomu, aby ste sa mali lepšie?
Verím, že hovoriť dnes v našej krajine o hospodárskej prosperite už stratilo akýkoľvek zmysel, pretože cena „veľkých štátnych projektov“ je až príliš vysoká. Platíme za ne ľudskými životmi a vlastným zdravím.
To, po čom ľudia teraz túžia, je spravodlivosť. Túžia po normálnom živote. Túžia po zodpovednosti. A verím, že by ľudia prijali aj tvrdšiu ekonomickú realitu, keby mohli žiť v spoločnosti založenej na istote a spravodlivosti.
Vučič o protestoch povedal, že sú podporované a financované cudzími mocnosťami. Čo si o tom myslíte?
Som presvedčený, že všetky reči o zahraničnom financovaní protestov sú iba obrovskou manipuláciou zo strany moci. Nevylučujem tú možnosť, že sú v hre určité zahraničné záujmy alebo že sa niekto pokúša získať vplyv tým, že platí jednotlivcov, no podľa mňa je hnev ľudí autentický.
A je zjavné, že aj samotní protestujúci si uvedomujú tieto výzvy. Uvedomujú si pritom snahy o „únos“ protestov, prekrútiť ich ciele a nasmerovať hnutie k niekoho súkromným záujmom. Každý deň počúvame o obvineniach zo strany vlády, že ide o „farebnú revolúciu“, údajne financovanú miliónmi až miliardami zo Západu.
No ani raz nepredložili jediný dôkaz. Ani jeden záznam, že niekto berie peniaze. Nikdy žiadnu krajinu, žiadnu organizáciu priamo neobvinili ani nedokázali, že by boli študenti niekým financovaní.
Všetky obvinenia ostávajú abstraktné. Len vágne tvrdenia, že niekto „tam vonku“ financuje niekoho tu.
Pohli sa nejaké veci od začiatku protestov? Ak áno, k lepšiemu alebo k horšiemu?
Áno, počas týchto desiatich mesiacov protesty v mnohých smeroch zmenili svoj charakter. Na začiatku boli požiadavky jasné – nešlo o rezignáciu Vučiča, ale jednoducho o to, aby ľudia niesli zodpovednosť, aby inštitúcie konečne robili svoju robotu.
Ubehlo desať mesiacov a inštitúcie nespravili žiadne kroky k zodpovednosti. Postupne sa tak protest transformoval z úplne „gándhijskej povahy“ (inšpirované Gándhím, nenásilné, pozn. red.), na to, čo vidíme teraz. Študenti a občania otvorene konfrontujú políciu a dochádza k stretom s platenými kriminálnymi skupinami.
Nedávno na výstave fotografií na slovenskom festivale v srbskom meste Báčsky Petrovec zaútočili stúpenci prezidenta Vučiča. Zaregistrovali ste túto udalosť? Čo si o tom myslíte?
Áno, počul som o tom. Mne to príde ako ďalší zo série Vučičových nezmyselných pokusov udržať si moc. V poslednom čase je zreteľná snaha vyvolávať konflikty na etnickom základe, ako sme to videli aj s bosnianskou komunitou v Novom Pazare.
Slovenský premiér Robert Fico vyjadril v čase protestov podporu prezidentovi Vučičovi. Ako vnímate, keď zahraničné osobnosti z politiky podporujú vášho prezidenta?
Nemyslím si, že podpora, ktorú Vučič dostáva od zahraničných diplomatov, je dobrá vec. Neverím ani, že je úprimná. Verím tomu, že si za ňu musí vždy zaplatiť. Napríklad, aby získal podporu prezidenta Macrona, museli sme zaplatiť kúpou 17 či 18 francúzskych stíhačiek Rafale – lietadlá, ktoré podľa mnohých vojenských analytikov nepotrebujeme.
Podporu z Bruselu platíme tým, že umožňujeme Srbsku stať sa súčasťou experimentálneho projektu na ťažbu lítia v obývanej oblasti. Projekt, ktorý môže ohroziť naše zásoby čistej pitnej vody na nasledujúce storočia. Takže neverím, že podpora od premiéra Fica by mohla byť akokoľvek lepšia.
