Nevidiaci športovec z Liptova Pavol Kéri zdolal najvyšší vrch Turecka, Ararat. Bielu palicu vymenil za turistické paličky. Tie držal spolu s kamarátom, ktorý ho viedol až do nadmorskej výšky 5 137 metrov nad morom.
Pavol Kéri stratil zrak pri autonehode pred 19 rokmi. Na šport nezanevrel, beháva maratóny, preplával Liptovskú Maru a lozí po horách. „Kriváň ako nevidiaci dvakrát, Baranec, Predné Solisko. Myslím, že Choč je tam, Babky sú tam asi dva či trikrát,“ vymenoval Kéri.
Pomáha mu kamarát, ktorý ho navádza pomocou palíc a hlási väčšie prekážky v ceste. Práve on mu navrhol biblický Ararat.
„Paľko ma už dlhšiu dobu vyzýval na to, aby sme niečo skúšali aj v zahraničí, na čo by on mal. A ten Ararat mi prišiel taký najschodnejší v porovnaní povedzme aj so slovenským Kriváňom. Má síce výšku skoro raz takú, ale dá sa tam vyjsť úplne bez problémov,“ priblížil Kériho sprievodca Stanislav Mikšovský.
S nevidiacim športovcom sa v Správach z regiónov rozprával redaktor Milan Velecký:
Výstup trval štyri dni
Ararat je neaktívna sopka, takže jeho svahy nie sú členité. Potrebná je však aklimatizácia, aj preto výstup trval štyri dni. „Teraz sme mali výhodu, že bolo s nami ďalších sedem ľudí v tíme. Ja som ho len viedol a za ním išiel človek, ktorý mu hovoril, čo je tesne pred ním,“ dodal Stanislav Mikšovský.
„Všetko išlo naozaj v pohode, akurát to všetko bolo dosť horúce, prašné, stále bolo treba piť, stále bolo treba melóny jesť. Ale Turci, ktorí sa o nás starali, boli veľmi milí. Vody bolo dostatok, melóny boli stále,“ dodal nevidiaci športovec.
Záverečný výstup začali o polnoci a ráno už boli na vrchole hory Ararat. „Nevidím v tom nejaký väčší problém. Je pravda síce, že keď sme skončili po tých štyroch dňoch, tak som mal úplne kŕčovito zovreté dlane, to mi trochu trvalo, kým som to rozhýbal,“ uviedol Mikšovský.
„Uvedomil som si viac vecí, aj to, že ľudia, ktorí ma dole čakajú alebo ktorí mi fandia, objektívne majú obavy o mňa, lebo to bolo naozaj ťažké,“ skonštatoval Pavol Kéri.
