Keď na folklórny festival do Detvy prišli súbory zahraničných Slovákov a chceli typické slovenské kožené výrobky, nedali sa tam kúpiť. Vtedy sa opravár kovoobrábacích strojov Ján Krnáč rozhodol, že to zmení. A vyšlo to. O svojom remesle dokonca porozprával pri osobnom stretnutí aj britskej kráľovnej Alžbete II.
Majster ľudovej umeleckej výroby Ján Krnáč má 87 rokov a kožiarskemu kumštu sa venuje už takmer štyri desaťročia. Začínal krpcami po vzore miestneho obuvníka. Patrí k majstrom, ktorí dokonale ovládajú svoje remeslo.
Všetko, čo robí, sa naučil sám. Vzory a typy kožených výrobkov odpozoroval na domácom folklórnom festivale v Detve. „Niekedy to robil obuvník Hanes v Detve. No ale Hanes sa pominul, ten robil opasky aj krpce, a nebolo koho. A mne to nedalo, skúsim. No len bolo ťažko zohnať kožu, kde, ako, nevedel som,“ priblížil remeselník Ján Krnáč.
Ako pracuje 87-ročný remeselník Ján Krnáč, priblížila v relácii Slovensko v obrazoch redaktorka STVR Zuzana Ševčíková:
Začínal vyrábať zo zváračskej zástery, bola však tenká. Neskôr už kúpil kožu. „Prv, keď som urobil, tak som zavolal otca a hovorím, aby to posúdil. Obzeral, obzeral a vraví – Jano, rob to tak, aby bola vôľa oku,“ opísal Krnáč. Vyrábal tak, aby sa to ľuďom páčilo a tvrdí, že to tak zatiaľ stále je.
Vo svojej dielni vyrába najmä opasky a pastierske tašky, zdobí ich tradičnými vzormi podľa regiónu – od Detvy, cez Liptov až po Kokavu. Predlohy nachádza v archívoch a literatúre.
„Vzory mám pofotené, musím sa držať určitej výzdoby ornamentov, nemôžem tam hocičo nacapkať. Čo sa najviac používalo, bol kvet nevädzi a králik. Na opaskoch vidieť, že je použitý králik. Teraz už robím aj dámske kabelky. Tam zase dokážem vytlačiť vzor detvianskej výšivky,“ ozrejmil.
Využíva kravskú kožu, tzv. nefarbenú prírodnú hladenicu. Kupuje ju v bielej farbe, no opaľuje ju na slnku. „Ja musím kožu pripraviť, navlhčiť. A keď opasok, tak ho musím zohnúť v troje. Keby som chcel zajtra, tak dneska poobede ho namočím a len zajtra ho môžem vytláčať. Keď to povytláčam, zase sa odloží,“ spresnil Krnáč.

Všetko si vyrába sám
Výroba nie je jednoduchá a trvá aj niekoľko dní. Pán Krnáč si musí, okrem prípravy materiálu, dobre rozmyslieť aj výzdobu a uloženie ornamentov. Tie potom vyrazí do kože. „Používam radlíky. Radlíkom urobím vzor, tam sa vymieňajú kolieska, dvojaké, vlnovôčku mám, dvojpásik mám,“ prezradil remeselník.
Nakoniec výrobok dozdobí mosadznými prackami a nitmi. Všetko si vyrába sám, ako hovorí, „vlastnými rukami“. Dokonca aj pracovné náradie, a to vďaka pracovnej zručnosti, ktorú získal v Podpolianskych strojárňach.
„To sa kúpiť nedá, to si každý, čo je remeselník, musí sám vyrobiť. To je nie otázka dvoch týždňov, to sú roky, keď na niečo príde a vylepší si náradie,“ poznamenal Krnáč. Dodal, že má jednu výhodu, a to, že je strojár. Povedal, že v zamestnaní robil s presnosťou na stotiny milimetra. Opravoval kovoobrábacie stroje a na „presnú robotu“ či výrobu vlastného náradia je zvyknutý.
Ján Krnáč rešpektuje pôvodné technológie, tradičný materiál i vzory. Právom si zaslúži titul majster ľudovo umeleckej výroby. Jeho výrobky nesú označenie Regionálny produkt Podpoľanie.