Bývalý hokejový útočník Zdeno Cíger patrí medzi legendy slovenského športu. „Je to super pocit dosiahnuť niečo a potom byť označovaný za legendu,“ uviedol niekdajší hráč New Jersey Devils, Edmontonu Oilers či New Yorku Rangers v úvode relácie Tichý hlas velikánov z dielne Slovenskej televízie.
S moderátorom Marcelom Merčiakom sa postupne pristavil pri jeho začiatkoch v seniorskom hokeji, najvýznamnejších etapách jeho hráčskej a trénerskej kariéry a taktiež poskytol pohľad na súčasný vývoj slovenského hokeja.
S Růžičkom nechcel hrať nikto
Cíger začal s hokejom v rodnom Martine. „Bola taká doba a všetci športovali. Hokej bol vtedy veľmi populárny, ale na ulici sme hrali všetky športy a boli sme všestranní. Nebol som veľmi dobrým korčuliarom, tréner hovoril, že som skôr mal výnimočné ruky. Korčuľovanie sme potom doladili,“ vrátil sa v čase.
V sezóne 1987/1988 sa stal súčasťou veľkej hokejovej značky Dukly Trenčín, ktorá pôsobila v Československej lige: „Bolo veľmi ťažké dostať sa do Prvej slovenskej národnej ligy. Vytiahli ma tam ako košikára a bol som rád, že som sa dostal do mužov.“
Za dôležitú osobnosť na jeho rozvojovej ceste považuje Vladimíra Růžičku, ktorý bol v tom čase v Trenčíne na vojenčine. „Bol to veľký zlom dostať sa s ním do útoku. Nikto s ním nevedel hrať a ani nechcel, pretože sa ho báli. Jardo (Jaroslav Walter – poznámka) ma tam šupol, za čo som mu dnes vďačný, pretože ma tým potiahol smerom do seniorskej reprezentácie, všimli si ma aj skauti a potom som podpísal zmluvu v NHL,“ zaspomínal si Siene slávy slovenského hokeja.
V profilige nastúpil prvýkrát za tím New Jersey Devils, ktorý ho draftoval v roku 1988 z 54. miesta: „Už si ani nepamätám, ako som sa o drafte dozvedel. Nemali sme také informácie. Skautom bol Marshall Johnston, ktorý bol veľmi dobrý človek na to, že bol Američanom. Mal rád Európanov, takže som sa veľmi tešil. V tom čase som nevedel ani ceknúť, takže mi to vždy musel niekto prekladať.“
Ako hráč zo starého kontinentu to mal v tom čase v profilige náročné: „Európania, hráči aj tréneri, vtedy nemali také postavenie. Nemali nás veľmi radi a od toho sa odvíjal aj hokej a systém. Bolo to také narážanie, odhadzovanie a nahadzovanie pukov. Keď prišli nejakí Európania, tak s nimi sa hrať dalo. Kanaďania a Američania neboli naučení na kombinačný hokej.“
Hokej bol podľa Cígera v tom čase zákernejší. „Bolo treba dávať pozor a mať hlavu hore. Keď vás dvakrát prešiel nejaký kamión, tak človek musel dávať pozor. Teraz sa všetko píska, hokej je rýchlejší a kombinačnejší,“ porovnal.
Cíger patrí ku generácii hráčov, ktorá zažila časy, keď v jednej sezóne zasiahli do zápasov NHL aj viac ako tri desiatky slovenských hokejistov. „Mali sme kvalitu. To, čo by sme chceli aj teraz. Hráči už v sedemnástich rokoch boli na vysokej úrovni. Mali sme aj čísla, každý hráč sa vedel presadiť,“ zhodnotil.
Krivda v Nagane
Cígerovi sa počas kariéry dostalo aj pocty reprezentovať. Najskôr obliekal dres československého národného tímu, neskôr aj toho slovenského. „S Čechmi to bolo iné, mali inú mentalitu. Do reprezentácie sme sa vždy tešili, keď nám Július Šupler zavolal. Keď som mohol ísť reprezentovať, tak som šiel. S chalanmi sme mali dobré nielen hokejové zážitky,“ prezradil.
Tým, že bol hráčom NHL, vynechal olympiádu v roku 1992 v Albertville a 1994 v Lillehammeri. Štartovať mohol až v Nagane 1998, keď už bol hráčom Slovana Bratislava. Slováci, aj s hráčmi z NHL, sa však napokon do hlavného turnaja nedostali.
„Cítili sme krivdu, že sme sa museli dostať do A-kategórie MS. Zomkli sme sa a potom sme už nad tým nepremýšľali a boli sme radi, že sme sa dostali do A-kategórie. Olympiáda v Nagane bola krivda, že chlapci nemohli hrať. Ochoreli sme tam, nezaočkovali nás a bola tam hrozná chrípková epidémia. Boli sme oslabení, mali sme 40-stupňové horúčky a museli sme hrať. Nebolo to jednoduché a duel s Kazachstanom sme nezvládli o jeden gól, čo nás aj stálo postup,“ obzrel sa spätne držiteľ troch bronzových medailí zo seniorských MS.
Zdeno Cíger patril k významným členom novotvoriacej sa slovenskej reprezentácie:
Neplánoval byť trénerom
Ako hráč zavesil korčule na klinec po sezóne 2005/2006. Po úspešnej kariére sa hneď stal trénerom Slovana Bratislava. „Najväčší problém bol to, že som bol ako hráč líder a vedel to pretaviť na ľade. Veľa som toho nenarozprával, ale keď som vyšiel na ľad, tak som sa snažil vtiahnuť mužstvo a urobiť niečo pozitívne, aby keď sme aj prehrávali, tak sme zápas zvrátili a vyhrali. Keď som bol trénerom, tak na striedačke to človek nevie. Vnútri to dusíte a neviete to dať von. Najradšej by som vybehol na ľad a niečo urobil. Rozhodnutia sú dôležité, je to úplne iný stav. Dlho som si musel zvykať a naučiť sa kontrolovať vnútorné napätie a energiu,“ opísal svoje skúsenosti.
Klub z hlavného mesta pod jeho vedením vybojoval dve majstrovské trofeje: „Nikdy som neplánoval byť trénerom. Vtedy menili Rostislava Čadu. Maroš Krajči potreboval trénera a nemali koho angažovať. Tak sme sa dohodli, že im chvíľu pomôžem, kým nenájdu niekoho iného. Napokon som v tom už ostal a získali sme v rokoch 2007 a 2008 tituly,“ dodal.
Blízko bol aj tretí titul a majstrovský hetrik, no mužstvo vypadlo so Skalicou: „V mužstve bolo potrebné spraviť zmenu. Ja som chcel, ale vedenie nechcelo, tak som to vzdal. Najťažšie je získať tretí titul po sebe. Vzdal som to v polovici sezóny. Mužstvo bolo potrebné zmeniť, pretože hráči už nemajú taký hlad. Začiatok ročníka už nevyzeral dobre, musela prísť zmena, nevedeli sme sa dohodnúť. V polovici sezóny som to vzdal.“
Menej vyspelé krajiny Slovensko dobehli
A hoci dnes už v profesionálnom hokeji nepracuje, dianie v najrýchlejšom kolektívnom športe sleduje. Na dianie v slovenskom hokeji sa nepozerá pozitívnou optikou.
„Už nemáme takých kvalitných hráčov. Nechcem nikoho podceňovať, ale je to aj tým, že nám vyspelý hokejový svet ušiel. Aj menej hokejové krajiny nás dobehli, pomaly až predbehli. Máme problém s konkurenciou. Nemáme toľko hráčov a ťažko sa hrá proti silným mužstvám. Konkurovať svetovej špičke je veľmi ťažké,“ zhodnotil úprimne.
„Teraz dlho absentujú Rusi, čo chýba, pretože ruský hokej je naozaj špičkou a dá sa na neho pozerať. Švédi a Fíni si vždy držia svoju úroveň, Kanaďania a Američania majú vždy z čoho vyberať. Fínsko je malá krajina, taká ako Slovensko, a vždy kráčajú svojou vlastnou cestou. Švédi detto. Radosť sa pozerať aj na ich mládežnícke kategórie, majú tam veľkú kvalitu,“ uzavrel.
