Pred 40 rokmi, 30. októbra 1985, odštartoval svoju misiu STS-61-A americký raketoplán Challenger. Bol to jeho posledný úspešný let, o niekoľko mesiacov neskôr sa zapísal do histórie tragickou nehodou, ktorá otriasla celým svetom.
Sedemčlenná posádka smerujúca do vesmíru zahynula. Išlo o najhoršiu katastrofu v dejinách pilotovaných vesmírnych letov.
V deň tragédie, 28. januára 1986, boli na palube raketoplánu veliteľ letu Francis Scobee, pilot Michael Smith, letový špecialista Ellison Onizuka, letová špecialistka Judith Resniková, letový špecialista Ronald McNair, palubný špecialista Gregory Jarvis a palubná špecialistka Christa McAuliffeová, ktorá nebola profesionálnou astronautkou.
Intenzívny výskum
Matúš Toderiška zo Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity vysvetlil, že šlo o prvú misiu, ktorá nebola riadená samotnou NASA z Houstonu v Spojených štátoch, ale z Nemecka. „Hlavným účelom bolo robiť intenzívny výskum vo vesmíre, ktorý bol zameraný na skúmanie beztiažového stavu a jeho vplyv na organizmy,“ uviedol.
O raketopláne Challenger hovoril v relácii Správy :24 Matúš Toderiška zo Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity:
Po tragickej nehode podľa odborníka v organizácii NASA pribudli mnohé bezpečnostné opatrenia. „Ovplyvnilo to aj kultúru v NASA. Ak si hociktorý inžinier všimne chybu, má právo ísť za najvyššími a preveria to. Zároveň to však prinieslo dobu NASA, ktorá je extrémne preťažená byrokraciou,“ vysvetlil.
Toderiška vyhlásil, že nehoda Challengeru spomalila vývoj nových vesmírnych systémov. Podľa jeho slov NASA mala pripravený aj ďalší raketoplán, ale organizácii chýbali peniaze na jeho realizáciu.
„Raketoplán bol v tom čase odvážny počin, ale dnes už napríklad pri Starshipe, ktorý vyvíja spoločnosť SpaceX, je veľa vecí, ktoré sa generačne zdedili,“ doplnil odborník. Poukázal na to, že v moderných raketách je „cítiť Challenger“ a dnešní inžinieri sa z raketoplánov z minulosti veľa naučili.
