Prieskumy aj prax ukazujú, že v Česku sú rozhovory o smrti a zomieraní mimoriadne nepopulárne. Mnohí Česi sa až do dospelosti nezúčastnia žiadneho pohrebu, snažia sa nestretávať so zomierajúcimi blízkymi alebo dokonca nerobia žiadne smútočné obrady – len oznámia, že sa s blízkym rozlúčili v kruhu najbližšej rodiny.
Tabu okolo pohrebov a zomierania sa snaží zmeniť služba Pohrební sprievodcovia, ktorí robia rozlúčky inak a nepopulárnu tému popularizujú aj na sociálnych sieťach. Pohrebný sprievodca Oleg Vojtíšek je jeden z tých, ktorí túto službu poskytujú.
Rozhovor s Olegom Vojtíškom priniesla redaktorka STVR Kristína Chrenková:
Prečo ste s touto službou začali?
Robíme to preto, že sme zistili, že ľudia smrť úplne vytesnili, že sa jej strašne boja. Takže neurobíme pohreb, neurobíme nič a potom len sa divíme, že zrazu človek nespí, že má veľmi zlé sny a potrebuje terapeuta. Zrazu nám deti vyčítajú, že sme ich nezobrali na pohreb babičky.
Vo všetkých kultúrach, keď sme sa nepostarali o toho svojho zosnulého, nás chodil strašiť. Tomu asi dnes neveríme, aj keď boh vie, ale metaforicky je to absolútne presné. Vy potrebujete urobiť kopu vecí, keď vám niekto umrie, aby ste sa s tým zžili, s novou situáciou, pretože je to nové, je to veľká zmena.
Každá veľká zmena v ľuďoch vyvoláva strašný odpor. Takisto, keď vám umrie nejaký kľúčový človek, životný partner, nedajbože dieťa, tak je to strašná zmena, s ktorou potrebujete veľa pracovať.
Prečo nie je v Česku bežné sa otvorene vyrovnávať so smrťou blízkeho, chodiť na cintoríny alebo sa snažiť napríklad hovoriť o smrti?
To sa každý pýta a nikto nemá peknú odpoveď, ale my si myslíme, že to je tým, že tu sa k akejkoľvek viere hlási asi okolo 30 percent ľudí a praktikujúcich je asi 14 percent.
Toto je v kombinácii s komunistami. Takže do kostola ďaleko, na cintorín na tiež ďaleko. Komunisti sa zároveň snažili cirkvi smrť zobrať, takže vymysleli rozlúčku v krematóriu.
Vymysleli, že tam sa pustia dve pesničky, povie sa krátka reč. Našli sme v archívoch, že celú štruktúru toho obradu vymysleli poradcovia. A snažili sa vykradnúť ten kostol, ale vykradli ho zle.
V kostole sa modlíme k tomu, kto je na oltári, ktokoľvek to je. V krematóriu sme hore na piedestal dali toho zosnulého. Je blbosť, aby sme sa k nemu modlili, to tak proste nie je.
Počas obradu sa číta z Biblie, no v krematóriu sa asi premýšľalo, či čítať z Leninových spisov, čo by nebolo úplne dobré, tak sa nečíta z ničoho a púšťajú sa pesničky.
Takže obrad v krematóriu je jeden z obľúbených spôsobov ako sa rozlúčiť s človekom, aké sú ďalšie?
Nijaké. Myslíme si ale, že to nie je zlé, lebo oni si vezmú z toho z pohrebnej služby urnu a potom sa opijú na chalupe. A to je v poriadku, pretože tam sa začne na človeka spomínať a prechádza do kolektívnej pamäti.
Tam ho veľmi často aj rozptýlia alebo vysypú niekde pod jabloň alebo do lesa. Je vlastne fér, že si to ľudia urobia sami. Česi sú veľký národ kutilov a zároveň veľký národ ľudí, ktorí radi porušujú normy, ale iba trošku. Toto to presne napĺňa. Myslím si, že strašne veľa takých „akože pohrebov“ je niekde doma.
Potom samozrejme cirkevné pohreby v kostole, ktorých je neskutočne málo. Sú ale aj takí ako my, ktorí sa pokúšajú to celé obnoviť, aby to bolo nie len pekné, ale aj aby to fungovalo.
Ako to teda robíte vy?
Začneme tým, že hovoríme ľuďom, aby sa nenechali naháňať. Tu aj na Slovensku je to tak, že prídete do pohrebnej služby a tam vám dajú do ruky jeden šanón s parte a druhý šanón s rakvami. Vy si vyberiete, povedia vám: “Obrad alebo rozlúčenie máte v stredu… Nemôžete? Tak dajme vo štvrtok.” A to je úplne zle.
Potrebujete sa nadýchnuť, uvedomiť si, že ten človek tu nie je a potom vymýšľať, čo bude na tom pohrebe. My hovoríme, nech je ten pohreb aspoň za týždeň alebo aspoň za dva týždne, a potom to s tou rodinou plánujeme. Snažíme sa, aby to bolo najprv na mieste, ktoré je povznášajúce. Kostol je povznášajúci, ale aj príroda je povznášajúca.
Všetci, aj kostolní aj nekostolní, sa zhodnú, že prírodný chrám je miesto, kde sa cítia dobre. Takisto sa ale cítia dobre v salóniku, vo vile, v kultúrnom centre, na dedine.
Potom nech sa robí niečo, čo má zmysel, aby to bola trochu oslava života zosnulého. Nech sa povie reč, ktorá je fakt o ňom. Píšeme ju s rodinou, čo im zároveň umožňuje spomínať a trúchliť, nech potom spomínajú aj ostatní.
Veľmi často kolujeme mikrofón a ľudia hovoria spomienky alebo hovoria len poďakovania. Potom píšeme nejaké posledné odkazy tomu zosnulému a potom ich dáme do rakvy alebo ich spálime. Deti ich napíšu na balóniky a vypustia ich, alebo ak sme pri potôčiku, tak ich napíšeme na loďky.
Snažíme sa, aby sa ľudia zapojili, aby dali darček tomu zosnulému, napríklad niekto zahrá na gitaru. Mali sme portréty, niekto iba niečo upečie podľa receptu babičky. Na konci dňa, aby sme oslávili toho zosnulého a splnili si kopu vecí a funkcií, ktoré pohreb má a ktoré pohreb v tom krematóriu nespĺňa.
Rastie záujem o takéto pohreby?
Rastie. Máme radosť, že rastie prirodzene. Robíme to už päť rokov a pred piatimi rokmi nám niekto zavolal raz za mesiac. Dnes o nás už ľudia vedia a vidia, že je to riešenie.
Zvlášť to vidia ľudia, ktorým niekto zomrel náhle, keď im zomrie dieťa alebo niekto nejakou strašnou smrťou. Tí ľudia cítia, že potrebujú viac, ako tých 15 minút v krematóriu a potrebujú dôslednejší obrad a potom volajú nám.
Nakoľko je podľa vás dôležité, aby ľudia mali priestor oplakať smrť toho blízkeho? Nakoľko je to dôležité z toho psychologického hľadiska a z vašej skúsenosti?
Je to absolútne nutné. Keď to neoplačete, tak vo vás zostane veľká čierna diera. Úloha pohrebu je nielen oplakať, ale aj si uvedomiť, že ten zosnulý tam nie je a nebude. Aj preto máme otvorené rakvy, aby sme videli, že fakt zomrel.
Treba nájsť zmierenie so sebou, so smrťou, so zosnulým, aj s rodinou, s ktorou sme pohádaní. Je to krásna príležitosť, pretože smrť nás všetkých presahuje a oproti nej sú všetky tie naše problémy, hádky a spory malicherné.
V čom vidíte najväčší problém pri klasických pohreboch a klasickom pochovávaní v Česku aj na Slovensku?
Myslím si, že najväčší problém je informovaný súhlas. To, čo v zdravotníctve už začína a ľudia vedia, čo to je, tak v pohrebníctve to nie je vôbec.
Ľudia v prvotnom šoku zavolajú do pohrebnej služby, a tam to vybavia za 15 minút. Pošlú tam väčšinou najstaršieho člena rodiny a ten to vybaví. Naopak, my sa snažíme o ten opak, keď je v rodine viac ľudí, ktorí majú rôzny názor na to, ako má vyzerať pohreb. Dohodneme sa, kto čo potrebuje, kde to potrebuje a kedy to potrebuje.
Som prekvapený, že nám veľké percento ľudí, ktorí nám volajú nie s tým, že niekto umrel, s tým že „babička nastupuje zajtra do hospicu, už má úplne terminálnu diagnózu a tak už hľadáme, že čo bude ďalej, našli sme vás.“
Je najlepšie, keď už premýšľate vopred a vyhodnocujete si, čo chcete a máte možnosť rozhodnúť sa dobre o pohrebnej službe, ale aj sa zmieriť. Niekedy je príprava na pohreb užitočnejšia než ten pohreb sám.
Máte profil na sociálnych sieťach, ktorý je veľmi populárny, volá sa Funeral Guides, teda pohrební sprievodcovia, kde búrate aj rôzne mýty a hovoríte o veciach, o ktorých sa bežne nehovorí, napríklad aká hlboká je jama, ktorá sa kope a podobne. Čo ľudí najviac zaujíma?
Mám skúsenosť, že ľuďom strašne pomáhajú praktické a technické informácie. Ľudia sú vydesení. Je to odbor, ktorý je plný mýtov a veľa vecí sa robilo kedysi strašne zle, alebo sa robilo pred 50 rokmi za komunizmu.
Dnes väčšina z toho sú blbosti, tie pohrebné služby robia veľmi dobrú robotu a stačí to tým ľuďom vysvetliť, potrebujú technicky presné odpovede. Ja počujem ten kameň ako padá ľuďom zo srdca, keď im poviem, že do krematória ide vždy človek sám, vždy človek v rakve a vždy oblečený.
