Dominantou Pribeníka, obce na východe Slovenska, je barokový kaštieľ. Postavil ho gróf Jozef Majláth s rodinou. Jej členovia boli známi svojou dobročinnosťou, pomáhali sirotám i chorým.
Keď sa v pohnutých časoch museli zo svojho sídla vysťahovať, stavba začala písať novú históriu. Kaštieľ sa premenil na školu a študenti sa tam učia dodnes. Vzdelávanie v bývalom šľachtickom sídle má nielen svoje osobité čaro, ale aj hlboké korene ešte z čias Majláthovcov.
„Kaštieľ bol stredobodom okolia. Majláthovci, ako šľachtici, sú jednou z mála rodín, ktoré sú také osvietené, a ktoré sa venovali mnohým činnostiam. Sestra grófa Jozefa Majlátha bola dokonca dvornou dámou cisárovnej Sissi, ako ju nazývame. A ona priamo slúžila na cisárskom dvore vo Viedni,“ ozrejmila riaditeľka Strednej odbornej školy techniky a remesiel Silvia Sakáčová.
Ako slúžil kaštieľ v Pribeníku naprieč dejinami, zisťovala v relácii Slovensko v obrazoch redaktorka Lucia Čižmáriková:
Svoje sídlo si tu od 18. storočia šľachtici budovali postupne a vďaka nim sa Pribeník zapísal veľkými písmenami na mapu rakúsko-uhorskej monarchie. Gróf Majláth sa napríklad postaral aj to, aby do obce viedla železnica.
„Tu bola od začiatku konská železnica, potom sa to pretransformovalo na parnú železnicu a spojenie medzi súčasnou Ukrajinou, Slovenskom a Maďarskom. Tým pádom bola podporená cesta aj pre odbyt produktov, ktoré vyprodukovali presne nájomníci grófa Majlátha, respektíve okolité obce,“ priblížila Sakáčová. Dodala, že takto sa mohli začať obchod a prosperita kraja.
Podľa Sakáčovej prišlo vojnové obdobie a v kaštieli jedno celé krídlo vyčlenili na poľnú nemocnicu. „Samotná grófka Majláthová spolu so svojimi dcérami pomáhala týmto nešťastníkom. Dokonca oni sami financovali materiálnu pomoc pre poskytovanie zdravotníckych potrieb, od obväzov, liečiv, doktorov,“ doplnila.
Ako poznamenala, po vojne deti osireli a ženy ostali bez mužov. Vytvorili si napríklad preto spevácky zbor či obecnú školu.
Pamiatka mala šťastie
Súčasťou kaštieľa je kaplnka Panny Márie. Aj jej dvere nechali Majláthovci vždy otvorené pre verejnosť. „Každý mohol prísť do kaplnky, mohol prísť na bohoslužby, nebolo to nikomu zakázané,“ podotkla Sakáčová.
Riaditeľka pripomenula aj zaujímavosť s tým spojenú. „Bohoslužby sa realizovali tak, že na organe, ktorý je súčasťou kaplnky, samotný gróf Majláth hral všetky bohoslužobné árie a všetky bohoslužobné spevy, nakoľko mali sedem detí a každé dieťa ovládalo hru na nejakom nástroji a robili aj hudobné popoludnia,“ doplnila.
Hrali pre rodinu, ale aj pre zamestnancov, poddaných a svojich ľudí. V pohnutých časoch museli Majláthovci svoje sídlo v Pribeníku opustiť. Na rozdiel od iných historických budov, ktoré bývalý režim využíval na rôzne účely, od skladov až po hydinárne, táto pamiatka mala šťastie.
„Rok 1962 bol zaujímavý pre vývoj kaštieľa, ale bol preň aj vďačný. V tom roku sa tu začalo vzdelávanie žiakov v poľnohospodárskych odboroch a od tej doby až do dnešného dňa tu prebieha,“ prezradila Sakáčová.
„Síce vývojom doby sa troška zmenilo, k poľnohospodárstvu sme pridali gastronomické odbory, pridali sme potravinárske odbory, ale v podstate to, že je tu školstvo, je tu možnosť vychovávať mladú generáciu, dalo nový život ako kaštieľu, tak dáva aj budúcnosť pre mladú generáciu,“ skonštatovala riaditeľka.
Nezvyčajná tradícia
Škola sa pýši ešte jednou nezvyčajnou tradíciou, ktorú prebudila k životu po takmer sto rokoch. Písal sa rok 1900 a grófka Majláthová zakladá v Pribeníku súťaž v parkúrovom skákaní.
„Keď sa začal prvý nultý ročník, zaujímavosťou bolo, že v tomto kraji a v obci prvýkrát začali súťažiť ženy. Bývalý riaditeľ školy Ing. Štefan Dubík obnovil v roku 1997 opätovne parkúrové skákanie koní a až 20 rokov to organizoval. A to je podujatie, ktoré bolo jedinečné,“ uviedla Sakáčová.
Neďaleko tejto architektonickej perly Medzibodrožia stojí ďalšia unikátna pamiatka. Synagóga zo začiatku 20. storočia. Je majetkom obce a tá v nej zriadila Galériu národov. Okrem Slovákov tu svoje diela vystavovali Maďari, Rumuni, Česi, dokonca aj Turek.
„Aj kvôli tomu, nakoľko bývame, to je už teraz len na dvojjazyčnom zmiešanom vidieku, ale v tom čase tu žili i Židia, ktorí či už hebrejsky, alebo po nemecky rozprávali, takže možno aj kvôli tomu bola myšlienka dať takýto názov Galéria národov,“ vysvetlil starosta Pribeníka Martin Kropuch.
Doplnil, že od tých čias slúži na rôzne kultúrne podujatia, ako napríklad koncerty či výstavy umeleckých diel.
V Pribeníku žije zhruba tisícka obyvateľov. Hoci táto malebná dedinka patrí medzi menšie obce na Slovensku, historických príbehov a pamiatok, ktoré stoja za obdiv, má na rozdávanie.
