Ešte pred niečo vyše storočím žila v Senci prosperujúca židovská komunita. Ústrednou inštitúciou jej života bola synagóga, hrdo stojaca na hlavnom trhovom námestí. Po desaťročiach chátrania sa podarilo prinavrátiť jej stratenú krásu.
„Na mieste, kde teraz stojí nová synagóga, stála staršia modlitebňa, pretože obec vtedy mala asi 60 členov. Samozrejme sa rozrastala a tam bol potom dôvod na to, aby sa rozmýšľalo o stavbe väčšej synagógy,“ priblížila referentka Oddelenia kultúry Bratislavského samosprávneho kraja (BSK) Beáta Husová.
Akú minulosť skrýva synagóga v Senci, zisťoval v relácii Slovensko v obrazoch redaktor STVR Michal Slanička:
„Tým, že už Židia dostali občianske práva, tak mohli postaviť v našom ponímaní honosnú synagógu v malom meste v Senci, ktorá je otočená do ulice,“ dodala.
Stalo sa tak v rokoch 1905 – 1906. V tých časoch židovskú obec v Senci tvorilo už vyše štyristo veriacich. Architektúra synagógy je kombináciou neorománskeho a maurského štýlu.
Neorománsky mal poukazovať na to, že judaizmus je starší brat kresťanstva, maurský odkazoval na orientálne korene židovskej tradície.
Slúžila ako sýpka a sklad
Synagógu využívali Židia až do roku 1957, keď ju komunistický štát skonfiškoval a využíval ako sýpku a sklad. Stavba chátrala a postupom desaťročí sa z nej stala opustená ruina. Na lepšie časy začalo svitať až v novom miléniu.
„Prvým míľnikom bol rok 2014 – 2015, keď sa začali rozhovory s Ústredným zväzom židovských náboženských obcí o symbolickom odkúpení. Synagóga bola odkúpená Bratislavským samosprávnym krajom za symbolické jedno euro s podmienkou rekonštrukcie celej budovy a prinavrátenia nejakého zmysluplného obsahu,“ ozrejmila vedúca Oddelenia kultúry BSK Svetlana Waradzinová.
Po dlhoročnej rekonštrukcii synagógu v septembri 2024 otvorili pre verejnosť. Stala sa novým multifunkčným kultúrno-spoločenským centrom. „Ukázalo sa, že má veľmi dobre vyladenú akustiku. Prioritne synagóga momentálne slúži na aktivity, ktoré sú venované hudbe,“ prezradila Warazdinová.
Aj keď dnes sa už synagóga nevyužíva na náboženské účely, úctu k judaizmu je cítiť v mnohých detailoch. Jeden z nich víta návštevníkov pri hlavnom vstupe.
„Mezuza má stále svoju úlohu, pretože je na židovských domácnostiach na vchodových dverách bežne pripevnená. Tiež má rituálny ochranný charakter. Tiež sú v nej vložené výňatky z Tóry,“ vysvetlila Husová.
Spomienka na živú minulosť
Spomienkou na živú minulosť židovskej komunity je aj pec na pečenie macesov – nekvasených chlebov, a mikve – objekt rituálneho kúpeľa. Ak komunita nemala dostatok financií na stavbu, vybudovala ho skôr ako samotnú synagógu. Je preto pravdepodobné, že mikve v Senci je staršia ako židovská svätyňa.
„Rituálny kúpeľ nemá nič s hygienou. Do rituálneho kúpeľa chodia muži pred svadbou, na sabat. Ženy každý mesiac po menzese, pretože to je tiež rituálna duchovná očista. Je tam sedem schodov, ktoré vedú dole. Človek tam vstupuje po schodoch, ponorí sa a samozrejme sa modlí a hovorí svoje želania alebo ďakuje, hlavne Bohu za to, ako môže žiť,“ poznamenala Husová.
Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky umožnila znovuobjaviť krásu kazetového stropu, fresiek i korintských stĺpov. Popri architektúre synagóga odkrýva aj hlbšiu rovinu, mikrosvet niekdajšej seneckej židovskej obce a príbehy jej členov. Jedným z nich je chazan Michal Klein.
„Chazan bol spevák, ktorý viedol celú nábožnosť v synagóge. Museli vynikať krásnym hlbokým hlasom a pán Klein bol veľmi obľúbený. Chodili sa naňho pozerať dokonca aj nežidovky, pretože jednak bol veľmi veľký fešák a krásne spieval,“ podotkla Husová.
Ako uviedla, druhá svetová vojna a holokaust boli pre komunitu likvidačné a 10. máj 1944 bol najsmutnejším obdobím.
„Všetkých Židov zhromaždili práve tu, pred synagógou na námestí. Existuje fotografia, kde sú povozy, na ktoré si nakladajú svoje veci. Najprv ich zobrali 10. mája len na blízky statok, ale neskôr ich odviezli do Komárna a odtiaľ veľmi veľa z nich do Auschwitzu,“ ozrejmila Husová.
Vzniká nová expozícia
Tento najtragickejší deň v histórii seneckej židovskej obce zachytáva aj novovznikajúca expozícia. Deportáciu pripomína i pamätník na nádvorí za synagógou.
Podľa Husovej je autorom pamätníka súčasný výtvarník Ašot Haas. „Židia veľmi dbajú na to, aby mená mŕtvych boli všade zapísané. Čo sa týka kamienkov, Židia sú známi tým, že nedávajú kvety, vence a podobne na náhrobné kamene,“ uviedla Husová.
Namiesto toho dávajú kamienky. „Výklad je rôzny. Jednak, že kameň sa nikdy nedá zničiť, že je pevný, že spomienka je pevná. Ale počula som aj iné výklady, že prach si a na prach sa obrátiš,“ doplnila.
Dnes je synagóga v Senci nielen obnovenou historickou stavbou. Je aj živým priestorom, ktorý nesie odkaz niekdajšej komunity a pripomína, že minulosť nemožno vymazať, ale možno sa z nej učiť.
