Spolu pracovali, hospodárili aj vychovávali a vzdelávali vlastné deti. Habáni svojím náboženstvom, sebestačnosťou a spôsobom života často prekážali vrchnosti. Na Záhorí po sebe zanechali osobitú architektúru a bohaté dedičstvo remesiel.
Slovenské obce v blízkosti hraníc sa už v stredoveku vyvíjali ako strážne osady. Patrili medzi ne aj Veľké Leváre, odkiaľ je len na skok do Rakúska a na Moravu. V novoveku sa dedina stala známym centrom remeselníkov.
Ako kedysi na Slovensku žili Habáni, zisťovala v relácii Slovensko v obrazoch redaktorka STVR Monika Mannová:
„Vzniklo tu obrovské množstvo remesiel. V 17. storočí sme tu mali dokonca až deväť rôznych cechov, pričom veľmi dominantní boli obuvníci, ševci. Prakticky až do 20. storočia. Len pre zaujímavosť, v 19. a 20. storočí iba v obci Veľké Leváre fungovalo asi 100 obuvníkov,“ priblížil historik Pavol Vrablec.
K remeselníckej histórii obce významne prispeli Habáni. Táto komunita tzv. novokrstencov vznikla v 16. storočí počas náboženskej reformácie vo Švajčiarsku. Odmietali cirkevnú a spoločenskú hierarchiu a hlásali spoločné vlastníctvo. Pre odlišný spôsob života ich zemepáni vyháňali z panstva na panstvo. Niektorí sa pri hľadaní nového domova usadili aj na Záhorí.
„To sa stalo niekedy v 40. rokoch 16. storočia, keď sa začali prichádzať prvé habánske komunity. Vo Veľkých Levároch to bolo trošku neskôr. Sem prišli až v roku 1588. Najprv to boli iba dve rodiny, ale veľmi rýchlo sa k nim pridávali ďalšie,“ vysvetlil Vrablec.
Ako uviedol, vytvorili pritom samostatný habánsky dvor, ktorý bol oddelený od Veľkých Levárov. Žili tam sebestačne, samostatným a komunitným spôsobom života.
Označenie habáni dostali nemecky hovoriaci novokrstenci až po príchode na naše územie. Vzniklo pravdepodobne skomolením nemeckého slova Haushaben. To v preklade znamená spoločný dvor – sídlo s budovami.
Držali spolu
Habáni si uskladňovali dôležité dokumenty a financie do truhlice, ktorú nazývali lada, informovala sprievodkyňa v Habánskom múzeu vo Veľkých Levároch Valéria Micháleková. Pre redakciu STVR ukázala, ako sa otvárala.
„Habáni držali pospolu, hospodárstvo bolo spoločné a predstavení, najstarší, to bola rada starších, ktorá rozhodovala, čo sa bude kde financovať, čo sa nakúpi,“ dodala Micháleková.
„Boli zo všetkého najviac vynikajúci remeselníci. Predovšetkým hrnčiari a predovšetkým nožiari, čo sa týka komunity vo Veľkých Levároch,“ podotkol Vrablec.
Podľa Michálekovej to, čo vyrábali a predávali, bolo základom príjmu celého spoločenstva. „Každý, čo potreboval, to dostal, oblečenie, obuv, pracovné náradie, to všetko bolo spoločné vlastníctvo,“ opísala.
„V podstate žili istým spôsobom komunizmu. Deti od narodenia boli vychovávané spoločne. V nejakých škôlkach, potom v školách,“ poznamenal Vrablec.
Dbali aj na vzdelanie
Micháleková pripomenula, že Habáni dbali aj na vzdelanie. „Vo veku šesť rokov deti prechádzali do veľkej školy, kde sa učilo čítanie, písanie a náboženstvo a veľká časť sa venovala aj pracovnej výchove. Telesné tresty v tejto dobe zakazovali. Každý dospelý člen spoločenstva mal slúžiť ako vzor aj učiteľ. U Habánov nebolo analfabetov,“ podotkla Micháleková.
S ostatným obyvateľstvom obce sa komunita nemiešala. O manželstvách svojich členov rozhodovali opäť habánski predstavení. „Ak sa veľkolevársky habánsky mládenec rozhodol ženiť, požiadal radu starších a na najbližšom zhromaždení mu vybrala tri nevesty. Veľkolevárski habánski mládenci sa mohli ženiť s dievkami z vlastného dvora, v Moravskom Jáne alebo Sobotišti,“ objasnila Micháleková.
Aj domy, v ktorých žili a pracovali, sa svojou architektúrou odlišovali od ostatných v dedine. Habánsky dvor dodnes pripomína túto časť veľkolevárskej histórie obce.
„Celkom zvláštne tieto domy boli v tom, že mali pomerne vysoké strechy. Tie strechy dokonca boli poschodové,“ poznamenal Vrablec. Sprievodkyňa múzea Micháleková doplnila, že konštrukcia domu musela byť pevná. Tie najstaršie habánske domy mali podľa nej až meter široké kamenné základy.
„Dole boli dielne, kuchyňa, hore boli časť dielne a izby na spanie a vrchná časť slúžila ako povala. Podkrovie, drevené trámy boli povypletané prútím, vymazané hlinou,“ vymenovala Micháleková.
Povedala zároveň, že habanské domy boli pokryté slamenými šindľami. „Zvláštnosťou striech bolo, že hoci boli slamené, nikdy habánska strecha nezhorela, lebo slama bola naimpregnovaná hlinou, v zime udržiavala teplo a v lete neprepúšťala slnečné lúče,“ dodala.
Zlatý vek ukončilo nariadenie Márie Terézie
Nad Habánmi na Záhorí sa začalo zmrákať, keď sa miestni zemepáni rozhodli naše územie rekatolizovať. Ich zlatý vek definitívne ukončilo nariadenie Márie Terézie.
„Jednoducho im dala na výber. Buď konvertujete na katolícku vieru, alebo opustíte krajinu. Časť Habánov skutočne na katolícku vieru prestúpila. Časť, ktorá to nebola schopná akceptovať, jednoducho opustila krajinu,“ ozrejmil historik Pavol Vrablec.
Dodal, že najprv odišli do Sedmohradska, neskôr do Ruska, až sa nakoniec presťahovali na americký kontinent. Tam potomkovia tejto komunity žijú dodnes. Nečudo, že Habánske múzeum vo Veľkých Levároch navštevujú aj mladí ľudia spoza oceánu, ktorí na Slovensku pátrajú po svojich predkoch.
