Aj obyčajnú slamu dokážu šikovné ruky premeniť na niečo užitočné, napríklad slamenice na kysnutie chleba, rôzne košíky, nádoby či úle. Osobitnou kapitolou slamienkarstva vždy bolo pletenie rôznych dekoratívnych ozdôb, zvyčajne vianočných. Remeslo pravého majstra slamienkara sa nezačína v dielni, ale na poli.
Keď chce mať František Drgoň istotu, že sa mu do rúk dostane tá najkvalitnejšia slama, musí ju poznať od zrnka. Len tak môže z obyčajného stebla vzniknúť niečo výnimočné.
Remeslo Františka Drgoňa priblížil v relácii Slovensko v obrazoch redaktor STVR Martin Slanička:
„Najprv si to musíme posiať, to svoje, dopestovať si to, čo potrebujeme v takej kvalite a výške, aká mi vyhovuje. Slama, keď sa povie, každý vidí balík slamy, ale ja vidím očistenú slamu od kláska po prvé kolienko, to je plne finálny produkt. Ale až kým sa dostaneme k tomu, tak je tam strašne veľa potu za tým, kým sa dostaneme k slame,“ prezradil výrobca dekorácií zo slamy František Drgoň.
Majster Drgoň má v úcte tradičný spôsob pestovania, aj preto sa na pole vracia v sprievode furmana a jeho dvoch koní. Spoločne sejú ozimnú raž tak, ako sa to robilo kedysi.
„Slamy je strašne veľa odrôd, strašne veľa je toho a je to prešľachtené. Väčšinou družstvá nepotrebujú hmotu, potrebujú len klas, takže to všelijako šľachtia tak, že tie osivá sú malinké. Ale ja práve potrebujem to vysoké osivo, niečo, čo je veľké,“ vysvetlil Drgoň.
Hoci býva v Dolných Lovčiciach, na políčko v Šintave chodí pravidelne. Aj počas zimy sleduje, či pole odpočíva tak, ako má. „Niekto chodí do mesta na vychádzku na kávu a ja chodím sem pozerať, jak to tu rastie. Celú zimu som tu, každú chvíľu. Minimálne raz do týždňa idem si to sem pozerať,“ povedal slamienkar.
So slamou je spätý od detstva
Prvé kosenie sa začína koncom mája, keď obilie dosiahne ideálnu zrelosť. Všetko robí ručne s kosákom v ruke. Keď steblá preschnú, pustí sa do ich čistenia a bielenia. Tým sa pre pána Františka skončí najťažšia fáza výroby. Pletenie považuje za oddych.
„Najprv si musíme slamu namáčať do vody, aby mi zmäkla. Potom si spravím výrobky, potom ju nechám osušiť a potom z toho môžem robiť ďalej. Je to koníček, ktorý vám zaberie veškerý voľný čas, celý rok, takže nielen v lete, ale aj v zime,“ povedal Drgoň.
Dodal, že si už nevie predstaviť byť bez slamy, „je s ním všade“. Do dielne chodí piť rannú kávu. „Jak fajčiar ide, že káva – cigareta, tak ja idem káva – slama. To už mám takto ja,“ poznamenal.
So slamou je majster spätý od detstva, pamätá si, ako z nej jeho otec tvoril prvé ozdoby. Podedil od neho aj samotnú dielňu. „Keď mal 40 rokov, tak ostal na invalidnom dôchodku a slama bola pre neho taká pomerne ľahká práca,“ skonštatoval.
Práve po ňom zdedil toto staré remeslo. No cesta k dokonalosti nebola od začiatku ľahká. „Došla puberta, to ma nezaujímala slama nejaká, akože o tom nebolo ani reči, a potom človek sa nejak usadil a som sa sám k tomu nejak pritiahol,“ zaspomínal Drgoň.
Vo výrobkoch vidí otcov rukopis
František presvedčil otca o svojej zručnosti, trpezlivosti a citu v rukách v okamihu, keď slamou oplietol fľašu. „Otec mi ešte hovoril, že nerob to, nerob to, spravíš si iba ostudu, to nedokážeš spraviť. Tak som to potajomky robil a priniesol som mu to hotové, že pozri, dá sa to,“ opísal Drgoň.
V každom vlastnoručne zhotovenom výrobku vidí majster Drgoň rukopis svojho otca. Dodnes totiž vyrába ozdoby a vzory, ktoré sa od neho naučil.
„Sú to vianočné ozdôbky na stromček a potom úžitkové veci, dekoračné predmety, košíčky, tanieriky a misky… Veľa ľudí na to pozerá, vytreští oči, že to ešte nevideli. A to sa mi na tom páči, že to je také ojedinelé, že to nikto nerobí,“ poznamenal Drgoň.
„Majú obavy, či to má nejakú nosnosť, či to nie je krehké. Áno, má to nosnosť, udrží to ovocie, kľudne, ten košík to znesie,“ dodal.
Tak, ako František podedil slamienkarstvo po otcovi, aj on zaúča svojho syna. Timotej je tak už treťou generáciou, ktorá sa venuje slame. „Syn pri mne sedáva, tak robí, tak už nasáva do seba takisto aj on, takže učí sa to odo mňa. A verím tomu, že pritom zostane neskôr,“ povedal majster.
Syn Timotej Drgoň potvrdil, že sa so slamou zoznamoval už od detstva. „Sme spolu s otcom a aj mám pri tom pokoj. Robievam košíky rôzne alebo ozdoby na stromčeky. Najradšej vyrábam podkovičky,“ dodal.
Pamiatka, ktorú nikdy nevyhodí
V rodine Drgoňovcov majú úctu nielen k remeslu, ale aj k samotnej slame, tomuto jednoduchému, krásnemu a zároveň trvácnemu materiálu. Starostlivo opatrujú výrobky, ktorých patina dáva tušiť vzácny rodinný príbeh.
„To sú také veci, ktoré už sú staré, ale ja to nevyhodím ani keby čo bolo. Toto sú posledné tácka a tanier, ktoré vyrobil môj nebohý otec. To má u mňa veľkú hodnotu,“ uviedol Drgoň a dodal, že tieto veci nie sú v žiadnom prípade predajné.
Opísal aj prvý košík, ktorý jeho otec vyrobil. „Keď išiel na operáciu, hovoril, že keď sa vráti z nemocnice, tak ho dorobím. Vrátil sa a nedorobil ho. Už to je od myší obžrané, ale nevyhodím to. V žiadnom prípade to z domu nepôjde,“ uzavrel Drgoň.
Steblá slamy, aj keď poznačené časom, pripomínajú, že remeslo v rodine Drgoňovcov je stále živé, kým sa k nemu pristupuje so srdcom a rešpektom. A nové ozdoby, ktoré majstri vytvoria, budú zasa písať príbehy v ďalších rodinách, kde prinesú kúsok tradície a krásy pre ďalšie generácie.
