Zberateľ ľudových piesní a hudobný skladateľ Svetozár Stračina povedal: „Fujara – kráľovná pastierskeho stavu, kaplnka našich salašov, modlitebňa košiarov a nadovšetko intímna spovednica, do ktorej bačovia zakliali šum hôr a pastvín spolu so svojimi vzdychmi a žiaľmi.“
Pred 20 rokmi fujaru zapísali do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO. My sme si toto výročie pripomenuli priamo pod Poľanou.
Vzácny umelec a milovník autentického folklóru Svetozár Stračina v óde na fujaru pokračuje: „Nenahraditeľný, nenapodobiteľný, nezastupiteľný je hlas fujary, akoby si vyberala ľudí, ku ktorým svojím hlasom prehovorí.“ A prehovorila aj k Jánovi Cerovskému. Nečudo, v Hriňovej, odkiaľ pochádza, bol tento nástroj ako doma.
Ako si našli fujary cestu k Jánovi Cerovskému, zisťovala v relácii Slovensko v obrazoch redaktorka STVR Zuzana Ševčíková:
„Fujara je typický podpoliansky hudobný nástroj. Fujara sa väčšinou v minulosti používala na salašoch. Valasi hrávali na fujarách. Nástroje boli urobené len tak jednoducho, možno boli aj nezdobené. A tak prirodzene boli zaúdené dymom, ktorý bol na salaši a hrávali si tak pri ovečkách,“ opísal výrobca hudobných nástrojov Ján Cerovský.
Doplnil, že hudobné nástroje sa začali zdobiť neskôr, niektorí výrobcovia používali tzv. rastlinné ornamenty. „Už v minulosti vyrábali tieto výrobky rôzni výrobcovia, no ale tých nebolo veľa na Podpoľaní,“ podotkol.
„Ja si pamätám, bol tu jeden dobrý výrobca, ktorého som poznal a od ktorého som sa aj učil. Volal sa Imrich Weiss, pochádzal z osady Zánemecká. Mal veľmi peknú robotu a mňa to začalo zaujímať. Ľudová hudba sa mi veľmi páčila už v detstve, mal som k tomu vzťah,“ priblížil Cerovský.
Na dobrú fujaru treba čakať
Pán Cerovský vyrába fujary najmä z bazového dreva. Nachádza ho v lesoch v zimnom období. „Robia sa napríklad ešte aj z iných drevín,“ prezradil Cerovský s tým, že môže ísť napríklad aj o javorové alebo jaseňové drevo.
Potrvá dlho, kým sa z voňavého prírodného materiálu stane ľubozvučný nástroj. V tomto prípade doslova platí – na dobré sa čaká.
„Musí sa najskôr vyvŕtať, keď je ešte mokré, lebo lepšie sa vŕta, pokiaľ je mokré. Keby bolo vysušené, tak dá sa urobiť, ale ide to trošku ťažšie. Drevo potrebuje vyschnúť možno nejaké tri roky, potom sa z neho začína robiť,“ poznamenal Cerovský.
Niektoré fujary zdobí ornamentmi, iné nie. Necháva im vzor, ktorý „majú od prírody“. Výrobe sa venuje už 40 rokov.
„Robí mi to radosť. Mám takú záľubu z toho, že vždy, keď začnem robiť, čakám, kým bude hotový a má to nejaký zvuk, tak to je potešenie,“ uviedol Cerovský.
Fujary vyrába plytkým aj dvojitým hlbokým rezom. „Väčšinou čerpám námety, čo sa týka ornamentov, z regiónu Podpoľania. Snažím sa udržiavať tradície podľa Imricha Weissa, ako ma to on naučil. Ornamenty sú väčšinou tulipánové,“ prezradil Cerovský.
„Keď si nakreslím ornament, tak si ho povyrezávam a nakoniec oleptám kyselinou a vyleštím brúsnym papierom a povrch ešte nakonzervujem. Robím to ľanovým olejom a ešte povrchovú úpravu dávam šelakovanie,“ doplnil.
Za kolísku tohto úžasného nástroja sa považujú regióny stredného Slovenska. Slovo fujara sa v historických spisoch u nás prvýkrát objavilo ku koncu 18. storočia. Tak, ako dal český národ svetu slovo robot, my sme mu dali slovo fujara. Stačí si pozrieť medzinárodné dokumenty o zápise našej kráľovnej hudobných nástrojov do zoznamu UNESCO. Fujara je aj v iných jazykoch skrátka fujara.
