Rímskokatolícky arcibiskup Bernard Bober v novembri oslávil 75 rokov. Už predtým pápežovi Levovi XIV. ponúkol svoju rezignáciu, ako to od arcibiskupov po dovŕšení tohto veku vyžaduje kánonické právo. Je pripravený na akékoľvek rozhodnutie pápeža, ktorý abdikáciu môže aj zamietnuť. Na prípadnej penzii sa neplánuje len modliť, hoci to je, spolu so slúžením svätých omší a pomocou ľuďom, súčasť jeho poslania.
S arcibiskupom sa ešte v októbri, teda niekoľko týždňov pred jeho jubileom, v relácii STVR Interview :24 zhováral redaktor Anton Gbur. Pripomeňte si, v tomto vianočnom čase, s nami tento rozhovor ešte raz.
Ako rozmýšľate nad budúcnosťou? Čo plánujete robiť z bežných ľudských aktivít?
Iný je čas cez týždeň a iná je nedeľa, pretože nedeľa je pre kresťana vždy o účasti na
svätej omši. Pre nás kňazov, biskupov, pochopiteľne je to celebrovanie svätej omše. Či už budem pokračovať v niečom, čím ma poverí nový metropolita alebo si nájdem niektorý kostol a budem využívať počas týždňa práve tento kostol, možno katedrálu alebo priľahlé kostoly. Tu na námestí je dosť kostolov.
Budem sa stretávať s veriacimi, spovedať, venovať sa aktivitám, ktorým som sa doteraz možno nevenoval. Záleží to od budúceho metropolitu, čo mi on ponúkne alebo k čomu ma možno aj pozve.
Pomáhať, kým má silu a energiu
Reálne do penzie asi ísť neviete, že by ste vaše poslanie zavesili na klinec a už len oddychovali?
Máme kňazský domov. Niektorí kňazi aj tam prežívajú svoj deň v spoločenstve kňazov a ostatných klientov a zároveň sa ponúkajú k nejakej práci, spolupráci a výpomoci na okolí.
My to však nezavesíme a padla, všetkému je teraz už koniec, budeme len dospávať alebo snívať. Myslím si, že kvalita života je veľmi dôležitá a aj v penzii by bolo treba zachovať si práve taký optimizmus a nádej a aj to, že nemôžem byť nečinný.
Treba ľuďom pomáhať, pokiaľ človek má silu a energiu a, ako sa hovorí, pokiaľ je čas, pokiaľ je deň, treba robiť. Myslím, že toto nás čaká všetkých, ktorí dovŕšia penzijný vek.
Bernard Bober o plánoch po abdikácii a záľubách:
Máte nejaké záujmy a koníčky?
No ani doteraz to nebolo tak, že by som sa len modlil. Niekedy dostávam otázky, že ako dlho sa modlím počas dňa, koľko hodín tak trávim. Tak poviem, že dve hodiny napríklad.
Druhá vec je čítanie, vzdelávanie sa, príprava na príhovory, na návštevy a tak ďalej. Z tých ľudských koníčkov som rybárčil možno od šiestich – siedmych rokov pri Laborci. Potom som študoval, stal som sa kňazom a voľný čas som trávil aj pri vode, pri rybárčení.
Keď som bol na fare, tak som mal toho času viac, vedel som si ho zariadiť, aby som chodil na pstruhy. A sem-tam som chodil aj na väčšie vody.
Ďalšia vec je hubárčenie a azda prechádzky lesom. Od jari do neskorej jesene dosť využívam návštevy našich lesov a hôr. V zime menej. To je celkom iná príroda a atmosféra, keď je tam všetko stíšené a prikryté snehom.
Je to atmosféra, ktorá upokojuje a okrem toho nás usmerňuje, že nie všetko je robota, nie všetko je zhon, ale je treba vedieť niekedy aj oddýchnuť a okrem toho vnímať to, čo je okolo.
Keď kňazom, tak dobrým
Za kňaza vás vysvätili v roku 1974, čiže na tejto ceste pôsobíte už 50 rokov. Pôsobili ste v Humennom, Snine, Zborovej, Kecerovciach a Košiciach. Prečo ste si vybrali kňazskú službu?
To ani ja neviem. Bolo obdobie, keď som chcel byť letec, chcel som byť učiteľ. Mám bratov, ktorí sú starší odo mňa. Jeden je inžinier a druhý lekár. Otec bol predseda družstva, a tak aj takéto návrhy boli okolo mňa, či by som nešiel napríklad študovať aj niečo také hospodárske.
Nastala však jedna silná chvíľa pri odchode nášho duchovného otca, ktorý mal tesne po päťdesiatke, infarkt a lúčil sa s nami. Vtedy mi to lúčenie dalo signál, že mal by som sa ponúknuť do služby. Mal som ho rád, bol prísny kňaz, a vtedy práve pred mojou maturitou to tak nejak vyskočilo a začal som sa tým zaoberať častejšie.
Začal som vyhľadávať aj rôzne informácie, o kňazstve, rôzne duchovné čítania. A tak sa to začalo nabaľovať, to presvedčenie, že áno, idem týmto smerom. Potom som to povedal rodičom.
Jasná vec, že mama, ktorá bola tá kostolná žena viac ako otec, sa tomu potešila, ale bola prekvapená. Nakoniec otec sám povedal „synu rozhodni sa, ale keď už kňazom, tak dobrým kňazom“.
Umelá inteligencia musí slúžiť, nie ničiť
Reflektuje podľa vás súčasná katolícka cirkev na potreby dnešného súčasného človeka, ktorý je ovplyvnený klimatickou zmenou, modernými technológiami či umelou inteligenciou?
To sú také veľké zmeny, už len v technickej oblasti, ako je umelá inteligencia. Jasná vec, že všetci sme prekvapení, takže nemôžem povedať, že sme na všetko pripravení.
Nie sme pripravení. Aj terajší pápež sa venuje tejto téme a hovorí o určitých nebezpečenstvách, ktoré treba zvládnuť, aby naozaj umelá inteligencia neničila ľudskú dôstojnosť, neútočila na ľudské vzťahy a nezneužívala práve to, čo vie ona vyskladať, ale práve naopak, aby bola v službách človeka.
Aj na iné témy, ktoré ste spomenuli, o globalizácii, o vojnách a rýchlych premenách, na všetko sa reaguje o niečo neskoršie. Dá sa povedať, že každý zákon, už aj pri jeho schvaľovaní treba novelizovať, pretože naozaj posun je taký veľmi rýchly, že ani paragrafy nestačia všetko obsiahnuť do budúcnosti.
Nie sú to však dogmy, to sú veci, ktoré sa musia meniť vplyvom práve času, názorov a najmä informácií, a treba povedať aj dezinformácií, ktoré sú tu.
