Účastník majstrovstiev sveta a troch európskych šampionátov Juraj Kucka ukončil v polovici mája profesionálnu futbalovú kariéru. O následnej nude však v jeho prípade vôbec nemôže byť ani reč, pretože život mu hneď nadiktoval nový rytmus.
Namiesto tréningov a zápasov prišlo sťahovanie, operácia kolena, dlhé týždne na barlách a pravidelné rehabilitácie. Najväčšou oporou a zároveň radosťou je preňho rodina, ktorej sa po rokoch náročného režimu môže konečne venovať naplno.
„Nechcem hovoriť, že to bolo náročné. Bolo to iné. Skončil som a odvtedy som nemal nejaké hluché obdobie, že by som tápal, čo mám robiť. Štyri dni po tom, čo som dal dole barly, sa mi narodil ďalší syn, takže som mal opäť iné starosti, ktoré mi vyplnia deň. Teraz zažívam to, čo som pri ostatných deťoch nezažil. Odovzdal som sa tomu úplne a trávim s nimi viac času,“ uviedol v rozhovore pre spravodajský web STVR bývalý reprezentant, ktorý popri rodine a liečbe stihol v rámci kampane Divé maky podporiť aj futbalové talenty z rómskych komunít.
Kariéru ste ukončili aj pre zdravotné dôvody. Ako sa aktuálne cítite?
Od operácie ubehlo päť mesiacov. Zlepšuje sa to každým dňom, ale potom sú aj dni, keď pocit z kolena nie je dobrý. Je to tým, že zranenie nebolo jednoduché. Počítal som s tým, že to nebude hneď v poriadku. Musím byť trpezlivý a veriť, že koleno zareaguje dobre, všetko sa uchytí tak, ako má a budem môcť normálne fungovať. Ak sa bude dať, tak aj na ihrisku a ak nie, aspoň v osobnom živote.
Aj to je dôvod, prečo sme vás stále nevideli v drese Prievidze?
Do Prievidze som šiel s tým, že je to moja srdcovka. Vyrastal som tu, začal s futbalom a vždy som sa sem chcel vrátiť. Stále si chcem zahrať za Prievidzu, ale aj keď som sem prichádzal, tak som všetkým povedal, že bude záležať od kolena. Keď mi to nedovolí, tak bohužiaľ, nebudeme riskovať. Je teda otázne, či za Prievidzu nastúpim alebo nie.
Kariéru ste ukončili ako hráč bratislavského Slovana. Ten tento rok v pohárovej Európe pôsobí v Konferenčnej lige. Čo hovoríte na jeho výkony v doterajších dueloch?
Je to ťažké. Uhrali jeden parádny výsledok. V klube a v šatni nemajú najlepšiu atmosféru, musia to nejako zlomiť a viac sa pobiť. Verím, že sa im podarí aspoň trocha napraviť predošlé zápasy, ktoré sa im nevydarili. Musia ešte zabojovať.
Aktuálne dianie nie je pre Slovan ideálne ani v domácej Niké lige. Čo by mohlo belasým pomôcť dostať sa z krízy?
Neviem, či na to nájde niekto niekedy odpoveď. Zažil som to v každom jednom klube. Prišla podobná kríza a nikdy sa neprišlo na to, ako ju vyriešiť. Vždy sa z toho tím nejako dostal, ale nevedeli sme si vysvetliť, prečo sa to deje. Prečo hráči akoby prestali vedieť hrať futbal, keď dovtedy všetko fungovalo. Je to v hlave a ťažko vidíte do hlavy niekoho iného.
Reprezentáciu čaká baráž o MS 2026. V nej sa najskôr stretne s Kosovom a v prípade úspechu by sokolov vo finále čakal lepší z dvojice Turecko – Rumunsko. Ako vidíte ich šance?
Všetky zápasy začínajú za stavu 0:0, takže je to 50 na 50. Bude už len na chalanoch, v akej forme prídu a ako im všetko sadne v ten deň. Budem im držať palce, nech sa im to podarí, pretože si to zaslúžia. Futbal je však nevyspytateľný a stať sa môže hocičo. Nepoznám súperov, nesledujem ich, takže je pre mňa náročné hodnotiť, ale určite ich nečaká nič jednoduché.
Poznáme aj potenciálnych súperov, ktorými by v skupine D boli domáci Američania, Paraguajci a Austrálčania. Aká skupina by to pre Slovákov bola?
Sú to MS vo futbale, takže vždy by to bolo náročné. Chalani ale vedia hrať proti hocikomu, čo dokázali už veľakrát. Aj na šampionáte by mali šancu niečo uhrať. Mužstvá sú však z iných kontinentov, sú nevyspytateľné a hrajú iný štýl futbalu. Otázne bude, komu to viac sadne.
Keď teraz sledujete zápasy, či už Slovana alebo reprezentácie, neobjavujú sa u vás myšlienky, že by ste sa predsa len ešte chceli vrátiť a zahrať si na profesionálnej úrovni?
Jasné, že ešte by som si chcel zahrať, ale nepremýšľam nad tým, že by som sa vrátil. Skôr by som si chcel zahrať futbal ako taký, aspoň na nejakej úrovni.
Uvažujete do budúcna o pôsobení v profesionálnom futbale v inej role?
Zatiaľ nie, vôbec ma to neláka. V tomto mám jasno. Nikdy som však nepovedal, že to nikdy nebudem robiť. Odrádza ma možno to, že viem, čo všetko to zahŕňa. Je to ešte náročnejšie ako byť futbalistom, čo sa týka času, cestovania a skúmania niečoho. Na Slovensku je veľmi ťažké dokázať niečo pri futbale.
Ako to myslíte?
Všetci vieme, aká kvalita futbalu je na Slovensku. Vieme, že nemáme také podmienky ako v zahraničí. Sme Slováci a všetci sa na nás pozerajú, akoby som to povedal, nemáme také meno, že po nás hneď skočia zahraničné kluby. Niektorí vystrelia a dostanú sa, ale ostatní nie sú pre nich taký zaujímavý materiál.
Vy osobne ste zažili situáciu, kedy ste mali pocit, že vám slovenská vlajka pred menom skôr uškodila?
Poviem príklad. Keby bol Dávid Hancko Angličan, tak jeho trhová hodnota je o 30 až 40 miliónov vyššia a pozeral by po ňom celý svet. Nemalo by sa to takto brať, ale je to biznis.
𝐇𝐚𝐧𝐜𝐤𝐨𝐨𝐨! 🇸🇰 Slovenský reprezentant prostřelil Matěje Kováře a v Eindhovenu si připsal první trefu v dresu Atlética Madrid. 🎯#NovaSport | #UCL pic.twitter.com/nHnplbCL0y
— Nova Sport (@novasport_cz) December 9, 2025
Nie všetky deti môžu futbalovo rásť
Svoje sily ste spojili s občianskym združením Divé maky a podporili tak malých futbalistov z marginalizovaných skupín. Čo vás presvedčilo stať sa tvárou kampane, ktorá podporuje rómske talenty?
Chcel som ich motivovať, aby nestrácali nádej a nevzdávali sa, pretože hrať futbal je ich sen. Futbal hrajú, pretože ho milujú. Aj ja, keď som bol malý, som vzhliadal k profesionálnym futbalistom.
Oznámili ste to na svojej sociálnej sieti, kde pózujete s dresom. K fotke ste napísali, že do novej sezóny vstupujete v novom drese. Aké reakcie ste dostali od fanúšikov?
Rôzne. Predtým som oznámil, že idem hrať za Prievidzu, takže mi prišli správy s otázkami, prečo idem teraz hrať za Košice. Niektoré boli aj vtipné a dobre som sa na nich pobavil. Následne som na druhý deň pridal ďalší nadväzujúci príspevok, takže všetci pochopili, že ide o dobrú vec. A ja pevne verím, že ľudia podporia tieto mladé talenty cez fond Divých makov.
V kampani vystupujete ako vzor mladých futbalistov. Čo pre vás znamená táto rola?
Neberiem to ako rolu, pretože sa stále snažím byť dobrým príkladom, pretože viem, ako to môže mladých športovcov ovplyvniť. Snažím sa vystupovať najlepšie ako sa dá. Viem, že vzhliadajú k veľkým športovcom a niektorí aj ku mne, čo ma teší. Chcem, aby si odo mňa niečo vzali.
Ku komu ste vzhliadali vy?
Mojím športovým vzorom bol Paul Scholes, pretože sa mi páčil jeho štýl hry. Bol som podobným typom hráča, hoci ja som viac menil pozície. Taktiež hrával za jeden z mojich obľúbených tímov. Z iných vzorov to boli rodičia a brat. Celkovo môžem povedať, že to bola moja rodina, pretože som ich mal vždy nablízku.
Ako vnímate rovnosť príležitostí v športe na Slovensku? Majú všetky deti rovnakú šancu presadiť sa?
Celkovo môžem povedať, že vo svete je veľa prípadov, keď deti nemajú možnosť napredovať a rásť v športe. Deti za to nemôžu, a práve preto existujú takéto organizácie, ako sú napríklad Divé maky, ktoré sa snažia pomáhať deťom a rodinám, aby aj oni dostali šancu rozvíjať svoj talent a ísť za svojím snom.
Museli ste aj vy v detstve čeliť niečomu, čo vám sťažovalo cestu k profesionálnemu futbalu?
Najväčšou prekážkou sme my sami sebe. Dôležité je, ako sa, hlavne počas dospievania, vyrovnáme so životnými nástrahami, ako sú zábava, kamaráti, diskotéky, alkohol a podobne. Záleží len na nás, či to dokážeme oddeliť a ísť za tým, čo chceme. Potom je to aj o tom, či má človek šťastie, dostane sa niekde a podarí sa mu vstúpiť do profesionálneho športu.
Vychádzate z vlastných skúseností?
Áno. V 15 rokoch som odišiel z domu na strednú školu, ktorá bola vzdialená 90 kilometrov od domu. Na internáte som bol sám a musel sa o seba istým spôsobom starať. Často sú deti, ktorým rodina chýba a nedokážu byť od nich tak ďaleko. Nezdá sa to, ale aj to je jednou z veľkých prekážok. Dôležitá je teda osobnosť človeka, či mu to prekáža alebo sa s tým vyrovná aj sám. Vtedy nemáte nad sebou rodičovskú alebo bratskú ruku, ktorá by na vás dala pozor.
Aj ja som mal také chvíľky, že som mal toho dosť. Otec bol na mňa náročný a vždy mi skôr vyčítal veci, ktoré som v zápase spravil zle. Vždy ma však všade a aj vo futbale podporoval. Počas celej mojej kariéry za mnou chodil po celom svete a bol mojím najväčším fanúšikom. Zároveň bol aj môj najväčší kritik. Mal som obdobie na strednej škole, kedy som už mal namále a chcel som v šestnástich rokoch skončiť. Bol som mladý a ťažko som znášal kritiku. Po rozhovore s maminou som sa rozhodol, že to ešte skúsim. Som rád, že som pokračoval a nevzdal sa.
Vieme, čo všetko ste vo futbale dokázali, takže za tento jeden rozhovor dodnes ďakujete mame…
Áno, ale na druhej strane aj otcovi, pretože vďaka nemu som bol odolný v živote a profesionálnom športe proti kritike a negatívnym veciam.
