Slovenský maliar, grafik a ilustrátor Martin Benka sa narodil a detstvo prežil na Záhorí. Aj vo svojej rodnej dedine zanechal mnohé tvorivé stopy. Jeho život a dielo spoznáme v miestnej pamätnej izbe. O národnom umelcovi rozpráva jeho pamätník a osobný priateľ.
„Mám 91 rokov. Tieto roky mi umožnili, aby som sa stretával s Martinom Benkom ešte za jeho života. A to sa stalo. Zhruba desať rokov som sa s ním stretával. Od roku 1960 do 1971, kedy zomrel,“ povedal sprievodca v Pamätnej izbe Martina Benku Eduard Chmela.
V záhoráckej obci Kostolište, historicky známej ako Kiripolcz – dodnes stojí rodný dom Martina Benku. Aby pamiatka veľkého rodáka ostala v obci živá, v kultúrnom dome zriadili pamätnú izbu.
„Martin Benka pochádzal z chudobnej rodiny. Bolo ich šesť súrodencov. A Martin bol najmladší, posledný. Taký maminkin maznáčik. Otec bol tesár. Raz bola práca, raz nebola. Boli dve sestry a štyria chlapci. Tí chlapci boli väčšinou zameraní na umenie,“ priblížil Eduard Chmela.
O živote Martina Benku v relácii Slovensko v obrazoch informovala redaktorka Monika Mannová:
K ceruzkám ho to ťahalo od malička
Najmladšieho Martina to k ceruzkám a štetcom ťahalo už malička. Za kresby ho chválil i rechtor v škole. Rodičia však napokon rozhodli, že sa vyučí za maliara-natierača u remeselníka v Hodoníne.
„Ale učeň-mučeň. Pani domáca mala malé deti, musel sa starať o decká. Pani domáca chovala sliepky, prasatá. On ich musel kŕmiť, no a to maliarstvo bolo také, že ku štetcu sa dostal len vtedy, keď musel maľovať po maliaroch, po tých tovarišoch. To ho znechucovalo,“ uviedol Chmela.
Po skončení učenia za maliara odišiel do Viedne, kde navštevoval galérie. Viac a viac ho totiž lákal svet ozajstného výtvarného umenia. Maľovať začínal ako samouk. Neskôr navštevoval akadémiu v Prahe. Absolvoval študijné cesty po mnohých krajinách a ocenenia jeho diel nedali na seba dlho čakať.
„Na medzinárodnej výstave v Paríži v roku 1937. Išlo o medzinárodnú výstavu maliarov, krajinárov. Ale keďže Benka bol krajinár, maliar, tak sa na túto výstavu dobre pripravil. Z Terchovej namaľoval krásne hory, a to mu donieslo striebornú medailu,“ povedal Chmela.
Na rodnú dedinu nezabudol
Ani po získaní svetového úspechu na svoju rodnú dedinu nezabudol. Vrúcny vzťah si k nej zachoval po celý život. „Martin Benka hovorieval, že tu sa narodil, tu ho pokrstili, tu chodil do školy, čo tu ako chlapec nabehal a tu aj začal maľovať,“ uviedol Eduard Chmela.
Jeho obrazy zdobia i tunajší kostol. Jedným z nich je Fatimská Panna Mária. K druhému, ktorý je na hlavnom oltári, sa viaže aj napínavý príbeh.
„Svätý Martin na koni. To je z roku 1930. Vtedy už bol slávny, už bol nejaká superstar. Je tak cenný, že sa podarilo v roku 1994 zlodejom tento obraz ukradnúť. Policajti ich chytili, zadržali, obraz zobrali a teraz je v plnej paráde znovu tam, kde bol,“ priblížil Chmela.
Ešte predtým, ako sa obraz podarilo vypátrať, požiadali iného umelca, aby z pohľadnice vytvoril jeho kópiu. Tá sa teraz nachádza v Benkovej pamätnej izbe.
„Bol krajinár, realista. Benka mal rád lesy a hory, ale pri tom aj prácu, ľudí, človeka. Venoval sa dobrej, peknej či smutnej, veselej, spevavej práci. Tu je vidieť ťažké práce bačov, salašníkov. Na druhej strane máme zase obrovské obrazy vozenia dreva plťami po Váhu až do Dunaju. Kroje, urobil ich 22. Sú tak do detailu spracované, že babičky by podľa toho mohli aj kroje ušiť. Okrem obrazov, čo spomínam, mal ešte aj rytecké práce,“ uviedol Eduard Chmela.
Benkove ilustrácie slovenských ľudových rozprávok a povestí, to je detstvo mnohých z nás. Nádherné rytiny zdobia aj kostolištskú pamätnú izbu. Môžeme tu obdivovať jeho dvanásť znamení zverokruhu.
V rodnej dedine maliar vyzdobil aj priečelie kultúrneho domu, a to veľkými grafikami chlapca a dievčaťa v kiripolckom kroji. „To vlastnoručne vyškriabal do omietky a keď to dokončil. V roku 1969 bol už aj trochu chorý, ale vážne chorý,“ povedal Chmela.
Výtvarník s filozofickými úvahami
Na umelca spomína ako na skromného, srdečného a všestranného človeka. Bol nielen výtvarníkom, ale aj husliarom. „Hrával na husliach. Naštudoval rezonanciu dreva, akustiku, akú hrúbku, aké tvary musí mať. Takže urobili ich asi desať kusov. Jedny tu máme originálne,“ uviedol Chmela. Keďže sa priatelil s básnikmi Pavlom Országhom Hviezdoslavom a Jankom Smrekom, Benka mal aj filozofické úvahy.
„A z toho som si voľačo zapamätal. Nuž, takí sme boli. Mladí, zdraví, pre niekoho i pekní. A ten huncút čas, čo urobil z nás? Starneme, chorí sme, zabúdame, hynieme. Ale čas nezastavíme. Ani vrásky na čele, vnímame len zmeny na tele. Ale sú aj hodnoty, ktoré ani čas, ani mole neničia a overili ich naši rodičia a stáročia. A je to láska, láskavosť, ochota, dobrota a ďalšie cnosti, ktoré máme a ďalej rozdávame. Všetky svoje obrazy všetky ďalšie predmety, ktoré mal, artefakty, všetko daroval národu, štátu,“ uzavrel Chmela.
