Pod Malými Karpatmi sa ťažil antimón, pyrit a v dávnejších dobách i zlato. Jeho kvalitu vraj prirovnávali arabskému zlatu. Aj keď banské stroje v podzemí už dávno utíchli, svet baníkov a permoníkov odhaľuje svoje tajomstvá.
Prírodný a banský skanzen Budúcnosť v Pezinku je vstupnou bránou do Geoparku Malé Karpaty. Nájdete ho na trase banského náučného chodníka nad mestskou časťou Cajla smerom na Babu.
„V tejto časti areálu, ktorú máme venovanú geológii, sa návštevníci dozvedia, čo máme skryté pod našimi nohami. Mnohokrát totiž ľudia chodia aj po kopcoch, kochajú sa nádhernou prírodou, ale nevedia, na čom stoja,“ hovorí predseda správnej rady Geoparku Malé Karpaty Jiří Vitáloš.
„Geológovia sú takí bádatelia, ktorí vám z kameňa vedia porozprávať históriu Zeme. Je to mnohokrát veľmi zaujímavé, možno vzácnejšie ako samotné zlato. Tieto horniny majú od jedenásť miliónov po 413 miliónov rokov. Je tu zachytený príbeh Zeme. Vždy, keď vstupujeme pod zem, pozdravíme sa hlasitým, ‚Zdar Boh‘,“ pokračuje.
„Štôlňa Budúcnosť patrí medzi najmladšie banské diela v Malých Karpatoch. Rozhodli sme sa, že ju necháme čo najviac autentickú tak, aby návštevník mohol vidieť, ako si príroda berie naspäť to, čo jej človek zobral. V štôlni sme sa zamerali hlavne na objavovanie života, ktorý tu vznikol, keď človek odišiel. Nachádza sa tu množstvo zaujímavých vecí, ktoré sa snažíme predstaviť návštevníkom. Sú pre nás dôležité aj na výskum,“ dodáva.
Skanzenu v Pezinku sa v relácii Slovensko v obrazoch venoval redaktor Michal Slanička:
Prehliadka štôlne
Máme pred sebou približne 2,5-kilometrovú sprístupnenú trasu štôlne Budúcnosť. V útrobách zeme pri stálej teplote 11 stupňov Celzia strávime asi dve hodiny.
„Návštevníkovi vysvetľujeme vývoj svietenia pod zemou. Od sviečky, od prvého momentu, kedy sa ľudia ponorili do hlbín zeme, cez rôzne druhy svietidiel, až po súčasnosť. V minulosti bol oheň ukazovateľom toho, či tam je dostatok vzduchu. Keď tam nebol kyslík, sviečky zhasínali. To už však bolo mnohokrát neskoro. V jednotlivých banských dielach teda používali zvieratá alebo vtáčikov. Keď prestali spievať, utekali odtiaľ preč. Toto bolo niekedy jediné osvetlenie, pri ktorom fárali baníci pod zem,“ objasňuje Vitáloš.
„Možno práve vďaka tomu a vďaka zúženým priestorom vznikali povesti o permoníkoch. Mnohokrát sa im na stenách totiž zjavovali rôzne tiene. Mnohokrát si nevedeli vysvetliť, čo sú to tiene alebo prečo počujú praskanie skaly alebo kvapkanie vody. Mali pocit, že tam žije nejaká bytosť. Takto vznikali povesti o permoníkoch,“ pokračuje.
Baníci mali vždy pred permoníkmi rešpekt. Pri vstupe do podzemia si ich uctievali kúskom chlebovej kôrky. Mimochodom, v podzemí nesvietili len sviečky, kahance a lampy.
„Máme aj malú zbierku našich svietiacich kameňov, keď vypneme úplne všetko svetlo, uvidíme, ako nám svietia,“ opisuje Vitáloš.
Okrové blato
Čo krok, to intenzívnejšie prežívanie podzemného dobrodružstva. Oceňujeme gumáky, ktoré pri vstupe do štôlne zapožičajú všetkým návštevníkom.
„Všade je prítomné červené, okrové blato. Vzniká rozpadom pyritových rúd, vzniká oxid železitý, ktorý sa mnohokrát usadzuje v hrubých usadeninách. Jednu chodbu nemáme ešte sprístupnenú, pretože je až do výšky pása zaplnená železitými okrami,“ vysvetľuje Vitáloš.
Okrem decembra a januára je Prírodný a banský skanzen Budúcnosť prístupný celoročne. Štôlňa je však zamknutá. Jej komentovanú prehliadku je potrebné si vopred dohodnúť.
„Každý, kto raz pričuchne k vôni podzemia, sa toho už nevie zbaviť a rád ho navštevuje,“ dodáva Vitáloš.
