Kapitán slovenskej futbalovej reprezentácie Milan Škriniar neskrýval sklamanie nad rozplynutým snom v podobe postupu na majstrovstvá sveta 2026. Tridsaťjedenročný stopér Fenerbahce Istanbul vnímal štvrtkovú (26. 3.) prehru v semifinále baráže s Kosovom o to intenzívnejšie, že spoluhráčom nevedel pomôcť priamo na trávniku. Svoju neprítomnosť v zostave označil ako za najlogickejšie rozhodnutie vzhľadom na svoj zdravotný stav.
Slováci podľahli balkánskemu tímu 3:4 a po stretnutí hráči iba s ťažkosťami hľadali slová. „Bolo to veľmi ťažké, chalani vyjadrili svoje emócie a myšlienky, ktoré sme cítili rovnako. Bolo to veľké sklamanie. Tým, že som bol na tribúne a nemohol som zasiahnuť, tak o to väčšie. Mrzelo ma to, ale ťažko sa mi k tomu vyjadruje. Zranenie sa mi stalo pred jedným z najdôležitejších zápasov pre Slovensko. Po zápase som bol ešte viac sklamaný,“ prezentoval svoje pocity kapitán tímu na sobotňajšom mediálnom termíne v Senci.
„Kosovo veľa gólov nedostávalo. My sme im strelili tri, čo je super, na druhú stranu, keď sa dostanú štyri, tak je ťažké postúpiť. Chalanom nemám čo vyčítať. Ja som z tribúny nemal pocit, že by mal súper nejaký tlak, že by tlačili. Prišli k bráne, dali gól, štandardka, dali gól,“ doplnil k zápasu.
Rozhodla triezva hlava a lekári
Škriniar sa zranil 19. februára, keď nedohral úvodný zápas play off o postup do osemfinále Európskej ligy UEFA proti anglickému Nottinghamu Forest. Na lavičku svojho tímu sa vrátil 4. marca, ale všetky štyri predošlé stretnutia sledoval z nej a do hry nezasiahol. Do reprezentácie cestoval s jasnými pocitmi.
„Išiel som sem urobiť všetko pre to, aby som bol pripravený. Aj tréneri to vedeli, že z medicínskeho hľadiska to moje zranenie zahojené nebolo. Ja som si veril, že by som to riskol. Z logického hľadiska to však vyhádzalo najlepšie takto, keďže sme mali zdravých hráčov a vo forme. Je lepšie mať hráča, ktorý je vo forme a stopercentne pripravený, ako hráča, pri ktorom neviete, čo sa môže stať. Možno by som sa zranil v 15. minúte, možno by som to zvládol. Môj pocit bol, že som chcel ísť do toho, ale rozhodla triezva hlava a rozum po debate s lekármi a tréneri.“
Definitívne rozhodnutie padlo deň pred stretnutím s Kosovom. „V stredu sme sa zhodli, že to bude najlepšie takto. Ja som trénoval individuálne, ráno som mal svoj tréning, poobede som urobil nejakú časť s mužstvom, stále som mu bol blízko s vierou dať to dokopy. V stredu padlo rozhodnutie a ten deň bol pre mňa ťažký,“ poznamenal a jedným dychom poďakoval svojmu zamestnávateľovi, že mu umožnil prísť do národného tímu napriek zdravotným ťažkostiam.
Práve s Tureckom by sa Slováci stretli vo finále baráže v prípade triumfu nad Kosovom. „Zachovali sa veľmi dobre v klube. Ja som postúpil tesne pred odchodom na zraz a potom aj tu magnetickú rezonanciu. Keby oni rozhodli, že nejdem, tak by som nemohol nič povedať. Vedeli, že chcem pomôcť, no mali aj strach, že sa to obnoví alebo ešte zhorší. Musím poďakovať klubu, že sa zachoval veľmi dobre. Nebol tam konflikt záujmov, že môžeme hrať proti Turecku.“
Škriniar o vzťahu s Valjentom
Po vypadnutí stopéra číslo jeden pre národný tím sa otvorila možnosť na návrat pre Martina Valjenta. Tridsaťročný obranca RCD Mallorca nefiguroval v nominácii Francesca Calzonu dva a pol roka. Svoj návrat okorenil gólom, keď poslal slovenský výber do vedenia už v šiestej minúte.
„Ja som rád, že tu je, a že sa mu podaril úžasný návrat. Som rád, že všetky nevykomunikované veci sú preč. Ja ho poznám od 15 rokov, určite tomuto mužstvu má čo dať. Hrá veľa rokov La Ligu. Nebolo pre neho jednoduché naskočiť do takéhoto zápasu. Škoda, že to nebola víťazná bodka za tou jeho ´kauzou´,“ vyjadril sa Škriniar.
Definitívne uzavrel aj fámy o tom, že by za Valjentovou neprítomnosťou v reprezentácii bol práve kapitán tímu: „Je to hlúposť a vždy bola. My sme sa s ´Valim´ o tom veľakrát rozprávali. On si to tiež nemyslel. Neviem kde to vzniklo a prečo to vzniklo. Ľudia tomu začali veriť a jeden čas som sa rozprával s Ľubom Šatkom a hovoril som si: ´Dúfam, že si nemyslí, že to tak naozaj je, keď to ľudia píšu.´ Mali sme to vždy vykomunikované a on vedel, čo za tým je a prečo tu nie je. Som rád, že už je to uzavreté a nie sú tu zbytočné veci, ktoré ničia reputáciu a nepomáhajú reprezentácii.“
Vek sa nedá oklamať
Pre viacero hráčov nad 30 rokov, medzi ktorými je aj Škriniar, to mohla byť posledná šanca predstaviť sa na svetovom šampionáte.
„Uvedomujeme si to. Ja verím, že nie, ale vek sa nedá oklamať. Budeme robiť všetko pre to, či už ja, ´Stani´ (Lobotka), ´Hanci´ (Hancko). Verím, že šanca ešte príde. Keď prídu hráči, ktorí nás nahradia, tak to budeme musieť akceptovať. Ak však budeme mať čo dať mužstvu, tak sa budeme snažiť,“ konštatoval Škriniar.
Rovnako ako Lobotka či Haraslín, aj on vyjadril podporu trénerovi Calzonovi: „Všetci chalani cítime, čo nám spolu so svojím realizačným tímom dal za tie roky. Ako sme dokázali konkurovať najlepším európskym tímom. Máme nejaký vlastný štýl a prezentáciu v každom zápase. Boli stretnutia, kde to bolo lepšie, boli také, kde to nešlo. Celý realizačný tím nám dal veľa. Ťažko povedať, čo sa udeje a neudeje. Ja za celé mužstvo môžem povedať, že my za trénerom určite stojíme.“
