Volebná história

Vláda Igora Matoviča rozviazala ruky polícii a orgánom činným v trestnom konaní. Začali sa vyšetrovať veľké kauzy a stíhať aj osoby dovtedy nedotknuteľné. Počas volebného obdobia sa podarilo zvoliť nového generálneho prokurátora aj špeciálneho prokurátora. Vláda pod hrozbou výpovedí napokon zvýšenie platy lekárom a zdravotnému personálu. Podarilo sa tiež schváliť výstavbu nájomných bytov a v čase vysokej inflácie aj zastropovať ceny energií.

Za mnohými neúspechmi vlády stáli konflikty Igora Matoviča, predovšetkým s Richardom Sulíkom. Vláda zvládla pandémiu Covid-19 s veľkými problémami, počet chorých aj mŕtvych bol privysoký. Meškalo sa s pomocou aj finančnými kompenzáciami. K rozpadu koalície viedol napríklad aj nákup vakcíny Sputnik z Ruska, ktoré inicioval vtedajší premiér Igor Matovič s ministrom zdravotníctva bez súhlasu koaličných partnerov. Spor medzi OĽANO a SAS sa vyostril, keď parlament prijal Matovičov ekonomický balík bez podpory SAS. Tá napokon koalíciu opustila. Na čelo vlády sa postavil Eduard Heger. Menšinovú vládu však nedokázal udržať, parlament jej napokon vyslovil nedôveru. Prezidentka Zuzana Čaputová ministrom odobrala poverenie po tom, čo sa prevalila kauza okolo ministra pôdohospodárstva Samuela Vlčana. Prezidentka napokon vymenovala  úradnícku vládu, ktorá dostala za úlohu priviesť Slovensko k predčasným voľbám.

V predvolebných prieskumoch favorizovaná koalícia Progresívneho Slovenska a Spolu ostala pred bránami parlamentu. Voľby prekvapivo vyhralo OĽANO Igora Matoviča.

Predvolebná kampaň bola po vražde novinára a prevalení mnohých prepojení politikov na kontroverzného podnikateľa Mariana Kočnera (obvineného z objednávky vraždy), spojená najmä s odstavením týcho ľudí od moci. Mnohé známe tváre sa už na kandidátkach ani neobjavili. Opozičné strany označovali Roberta Fica a jeho spolupracovníkov ako mafiu, ktorú je potrebné odstaviť od moc a trestne stíhať. Opozičné strany hovorili o spájaní sa proti zlu. Za favorita volieb bola považovaná koalícia dvoch strán – Progresívne Slovensko a SPOLU. Spojenie sa im však stalo osudným, nakoľko nedokázali získať potrebných 7 percent na vstup do parlamentu. Jednoznačné víťazstvo hnutia OĽANO napokon viacerých prekvapilo. Podpísala sa pod neho najmä záverečná fáza kampane, v ktorej Igor Matovič napríklad vycestoval pred vilu Jána Počiatka v Cannes.

Vláda pokračovala v sociálnych opatreniach, ktoré pomáhali najmä rodinám a dôchodcom. Zaviedli obedy zadarmo, poukazy na lyžiarske zájazdy či do školy v prírode. Presadili tiež aj rekreačné poukazy, ktorými zamestnávateľ dotuje prispieva na rekreáciu zamestnancov. Počas tejto vlády sa spustila rekonštrukciu vysokoškolských internátov. Ceny energií boli na nízkej úrovni.

Tretia vláda Roberta Fica prechádzala najväčšími turbulenciami. Už na začiatku sa zo štvorkoalície stala trojkoalícia, keď sa rozpadla strana Sieť. O mnohé problémy sa postaral koaličný partner SNS na čele s Andrejom Dankom, ktorý počas tohto obdobia odstúpil od koaličnej zmluvy. Najväčší zlom nastal vo februári 2018, kedy bol zavraždený novinár Ján Kuciak. Protesty Za slušného Slovensko nabrali na sile a žiadali vyvodiť politickú zodpovednosť. Žiadali najmä odstúpenie premiéra Roberta Fica a ministra vnútra Roberta Kaliňáka. Tieto personálne zmeny si vypýtal aj MOST-HÍD, čo viedlo k rekonštrukcii vlády. Na jej čelo sa postavil Peter Pellegrini. Protesty však neustáli.

Voľby priniesli šok, keď sa do parlamentu dostala dovtedy podceňovaná strana Mariana Kotlebu ĽSNS. Favorizovaná Sieť Radoslava Procházku totálne prepadla.

Po jednofarebnom vládnutí Roberta Fica sa opozičné strany predbiehali v predvolebnej kampani v odpočtoch proti Robertovi Ficovi. Smeru vyčítali sociálne balíčky, ktoré stáli krajinu miliardy či korupčné správanie predstaviteľov vlády. Roztrieštená pravica sa však nedokázala zjednotiť ani pred voľbami. Pravicové strany vyťahovali kauzy aj na seba navzájom. Ich spoločnou témou bol okrem boja proti Ficovi aj boj proti extrémizmu či téma migrantov. Práve ich príliv do Európy a odmietavý postoj dostal do parlamentu stranu Mariana Kotlebu či Borisa Kollára, ktorí sa postavili zásadne proti ich prijímaniu. Na opačnom póle politického spektra sa čoraz častejšie skloňovala možnosť pokračovania vlády strany SMER, avšak už v koalícii s inou stranou či stranami. Prieskumy totiž dlhodobo predpovedali, že strana Roberta Fica nezopakuje výsledok z parlamentných volieb 2012, a tak sama nezíska potrebnú väčšinu v Národnej rade SR. Ako potenciálni koaliční partneri sa spomínali predovšetkým strany KDH či SNS. Keďže KDH ostalo pred bránami parlamentu, Smer prizval do koalície okrem SNS aj MOST-HÍD a spočiatku aj Sieť, ktorá sa neskôr kvôli vnútrostraníckym rozkolom úplne rozpadla. Najmä účasť strany Most-Híd vo vláde viacerých prekvapila, nakoľko jej líder Béla Bugár v v minulosti často vystupoval proti Smeru a Robertovi Ficovi.

Jednofarebná vláda Roberta Fica prijímala tzv.sociálne balíčky – zvýšili minimálnu mzdu, zaviedli 13.dôchodky, zvýšili materský dôchodok, rodičovský príspevok aj rodinné prídavky, zaviedli vlaky zadarmo. Vláda znížila DPH na vybrané potraviny.

Aj druhú vládu Roberta Fica sprevádzalo niekoľko politických aj korupčných kauzy. Jedna z najväčších – kauza CT – dokonca viedla k politickému koncu Pavla Pašku, ktorý v tom čase šéfoval parlamentu.

Po páde vlády Ivety Radičovej si strana Smer-SD užívala historickú podporu verejnosti. Voľby napokon vyhrala tak jednoznačne, že ďalšie štyri roky mola vládnuť sama.

11. októbra 2011 po hlasovaní v Národnej rade o dôvere vláde Ivety Radičovej hlasovalo zo 126 poslancov 55 za a 9 sa zdržalo. Vláda Ivety Radičovej tak nezískala potrebných 76 hlasov, stratila dôveru parlamentu a padla. Bol to začiatok pádu SDKÚ. Predvolebnú kampaň najzásadnejšie poznačila Kauza Gorila, ktorá odkryla korupčné správanie počas vlády Mikuláša Dzurindu a do ulíc dostala tisíce ľudí. Napriek tomu, že v spise sa spomína aj Robert Fico, kauzu využil proti súperom. Po prevalení financovania SKDÚ totiž išlo o druhý škandál, ktorý verejnosť vnímala veľmi negatívne a Dzurindovi s Miklošom zlomili krk.Smer si v kampani voličom sľuboval takzvanú milionársku daň či daň z luxusu. Kampaň stavali aj na lepšom využívaní eurofondov či vytvorení „ministra bez kresla“, ktorý by to mal na starosti. Smer napokon získal v parlamente 83 miest, na vládu tak nepotreboval žiadneho koaličného partnera. SDKÚ sa vo voľbách prepadla, SNS úplne vypadla z parlamentu.

Zefektívnili a spružnili Zákonník práce. Radičovej vláda spustila boj s korupciou a zaviedla viacero protikorupčných opatrení. Išlo o prvú vládu samostatnej Slovenskej republiky, v ktorej nefigurovali bývalí členovia Komunistickej strany Slovenska, slovenskej bunky Komunistickej strany Československa.

Róbert Fico nazýval túto vládu pravicovým zlepencom a vládou chaosu. Už od nástupu bojovala Radičová s nepodporou vlastných, s hádkami a s problémami v koalícii. Jedným z vážnych sporov, pre ktorý chcela dokonca skončiť vo funkcii premiérky, bola voľba generálneho prokurátora. V SDKÚ bojovala po celý čas o svoju pozíciu, ukázalo sa to aj pri kauze daňového riaditeľstva, kedy sa dostala do sporu s Ivanom Miklošom. Vláda napokon stroskotala na otázke pomoci Grécku, tzv. eurovale, proti ktorému bola koaličná SaS.

Voľby vyhral s obrovským náskokom Smer-SD, na vytvorení koalície sa však už počas volebnej noci dohodla pravica na čele s Ivetou Radičovou.

Predvolebný boj v roku 2010 sa niesol v duchu boja proti koalícii Smeru, SNS a HDZS. Voľby priniesli mnoho noviniek. Okrem toho, že sa v týchto voľbách objavili nové politické strany (Most-Híd a SaS), začali sa tu objavovať nové prvky v politickom marketingu – sociálne média. Smer- SD mal však oproti ostatným kandidujúcim stranám v kampani jednu výhodu, a to, že to bola vládna strana. Ani jednoznačné víťazstvo však Smeru nestačilo na to, aby zostavil vládu. „Utrpeli sme víťazstvo,“ komentoval to predseda strany Robert Fico. Keďže HZDS zostalo po prvýkrát od svojho vzniku mimo parlamentu, nenašiel sa nikto, kto by bol ochotný vládnuť so Smerom a SNS. Premiérsku stoličku tak musel Robert Fico prenechať Ivete Radičovej. Líderka SDKÚ-DS vytvorila koalíciu s SaS, KDH a Most-Híd. Expremiér Fico zastával funkciu podpredsedu parlamentu.

Vláda zrušila nepopulárne kroky predchádzajúcej vlády ako Zajacove poplatky u lekára či privatizáciu bratislavského letiska. Zaviedli vianočné príspevky pre dôchodcov, 830 eur pri narodení prvých troch detí, zvýšenie rodičovského príspevku či bonifikáciu hypotekárnych úverov. Medzi najväčšie úspechy Slovenska sa nepochybne radí vstup do eurozóny, 1.1.2009 sme začali platiť eurom. Na konci roku 2007 sa Slovensko stalo aj súčasťou Schengenského priestoru.

Prvú vládu Roberta Fica sprevádzalo niekoľko káu. Za mnohé z nich niesli zodpovednosť nominanti SNS či HZDS. Jednou z najväčších bol predaj emisií garážovej firme, ktorá stála SNS niekoľko ministrov a napokon aj samotné ministerstvo. Mečiarovi ľudia zas stáli napríklad za kauzou Veľký Slavkov – predaj pozemkov.

Po rokoch ten, kto zvíťazil, aj zostavoval vládu. Mikuláša Dzurindu vystriedal vo funkcii predsedu vlády Robert Fico.

Voľby v roku 2006 sa niesli v znamení únavy z reforiem Mikuláša Dzurindu a jeho pravej ruky Ivana Mikloša. Ľudia boli unavení z neustálych zmien, zvyšovania cien, zavedenia poplatkov v zdravotníctve a nepochybne aj z množstva káuz, ktoré vyplávali na povrch. Mnohým prekážal predaj strategických podnikov, napríklad Slovenských elektrární. Samotná strana SDKÚ sa zmietala vo vnútrostraníckych problémoch, kauza kupovania poslancov ju stála niekoľko poslancov. Vo februári 2006 vládu napokon opustilo aj KDH, čo vyvolalo proces predčasných volieb. Pre vyššie spomínané okolnostiam v nich dala takmer tretina voličov hlas strane Roberta Fica, ktorý sľuboval pomoc. Smer si tak zabezpečili 50 kresiel v parlamente a zostavili vládu spolu s SNS a ĽS-HZDS. Terčom sa ako prvé stali reformy Dzurindovej vlády.

Počas pôsobenia tejto vlády polícia objasnila rekordne veľa trestných činov od roku 1989, poklesol počet vrážd a vlámaní na najnižšiu úroveň od roku 1989. Najdôležitejšími udalosťami počas funkčného obdobia tejto vlády bol vstup Slovenska do EÚ a NATO.

Druhú vládu Mikuláša Dzurindu sprevádzalo niekoľko káuz. Medzi najznámejšie patria: kauza Skupinka, kupovanie poslancov, kauza zmenky, či Branisko.

Boli to druhé voľby, ktoré vyhralo Mečiarove HZDS, no viedli k vzniku Dzurindovej vlády.

Podľa výskumov verejnej mienky pred slovenskými parlamentnými voľbami v roku 2002 mali byť hlavnými aktérmi pri zostavovaní novej vlády HZDS alebo politická strana Smer založená Robertom Ficom. Obe politické strany sa v dlhodobých prieskumoch verejnej mienky držali na popredných pozíciách, hoci väčšia perspektíva kreovať vládu sa spájala so Smerom než s HZDS. O možnosti kontinuity vlády na čele s Mikulášom Dzurindom sa uvažovalo viac-menej v hypotetickej rovine. Volebné výsledky prekvapili aj samotných politických aktérov. Krátko po voľbách bola zostavená stredo-pravicová vláda na čele s Mikulášom Dzurindom a v krátkom časovom odstupe bolo Národnou radou SR prijaté programové vyhlásenie vlády s čitateľnými prvkami pravicovej politiky. Slovenskú opozíciu po parlamentných voľbách 2002 tak vytvorili ideologicky rôznorodé politické strany – HZDS ĽS hlásiaca sa k európskej pravici, strana Smer s orientáciou na ľavé krídlo a krajne ľavicová Komunistická strana Slovenska. Na Slovensku sa tak prvýkrát vytvorila rovnorodá vládna koalícia.

Vláda 14. septembra 1999 rozhodla o postupnom odstavení dvoch blokov jadrovej elektrárne V1 v Jaslovských Bohuniciach, čo bolo jednou z podmienok pozvania Slovenska na rozhovory o vstupe do EÚ. Zároveň sa jej podarilo napríklad presadiť návrh zákona na priamu voľbu prezidenta.

Vzťahy vo vnútri koalície boli od začiatku napäté. Najmä medzi premiérom Dzurindom a SDĽ. Jej predseda Jozef Migaš spolu s ďalšími štyrmi straníkmi dokonca hlasoval za pád Dzurindovej vlády.

Voľby sa konali súčasne s referendom o zákaze privatizácie strategických podnikov.

Kampaň v roku 1998 bola búrlivá. Kampaň HZDS viedol majiteľ oceliarní VSŽ Alexander Rezeš. Podporiť HZDS zo zahraničia prišiel pretekár Formuly 3 Paul Belmondo, modelka Claudia Schifferová, herečky Ornella Muti či Claudia Cardinale. Celkový účet sa vyšplhal na sumu 45 miliónov korún (1,49 milióna eur). SDK ju zasa postavila na umelcoch – Stano Dančiak, Jaro Filip, Rasťo Piško či Ladislav Chudík pochodili veľkú časť Slovenska. Mikuláš Dzurinda v rámci kampane prešiel na bicykli takmer 900 kilometrov. Celé to bolo o boji a voľbe proti Mečiarovi. Vo voľbách však napriek tvrdému boju opäť tesne zvíťazilo HZDS. Mečiar už ale nebol schopný vytvoriť koalíciu, a preto sa predsedom vlády stal Mikuláš Dzurinda a jeho strana SDK. Mečiar bol totiž pre kauzy spojené s jeho vládou a spôsobom vládnutia ako partner neprijateľný pre väčšinu parlamentných strán.

Decentralizácia verejnej správy

Vládu Vladimíra Mečiara sprevádzalo množstvo káuz a tzv. „divoká privatizácia“. V auguste 1995 uniesli syna slovenského prezidenta Michala Kováča ml. Spojka korunného svedka únosu Róbert Remiáš následne v apríli 1996 zhorel pri výbuchu auta v Karlovej Vsi. Podozrenia smerovali k SIS pod vedením Ivana Lexu. Na vyšetrovanie udelil Mečiar v roku 1998 amnestie. V roku 1997 došlo k zmareniu referenda o vstupe do NATO a priamej voľbe prezidenta. Slovensko bolo na pokraji medzinárodnej izolácie a nepočítalo sa s jeho prijatím do Európskej Únie ani do NATO.

Prvé voľby do Národnej rady Slovenskej republiky boli zároveň predčasnými voľbami.

Voľby sa konali dva roky pred riadnym termínom volieb. V marci 1994 poslanci parlamentu vyslovili nedôveru premiérovi Vladimírovi Mečiarovi, ktorý štýlom svojej politiky podľa nich traumatizoval spoločnosť a odkláňal štát z cesty do Európskej únie a NATO. Prezident Michal Kováč následne Mečiara z funkcie odvolal a vymenoval novú „dočasnú“ vládu širokej koalície na čele s Jozefom Moravčíkom. Národná rada zároveň prijala zákon o skrátení volebného obdobia. Mečiar však vo voľbách triumfoval, HZDS získalo hlasy vyše milióna voličov. Vytvorená koalícia, do ktorej víťaz prizval Slotovu SNS a Ľuptákovo ZRS, už v noci z 3. na 4. novembra 1994 zasadila parlamentnej demokracii na Slovensku tvrdý úder. Počas nočnej schôdze sa vládna väčšina 83 zákonodarcov pomstila opozícii. Odstavila jej predstaviteľov od parlamentných funkcií, odvolala aj mnohých ďalších verejných funkcionárov a nahradila ich výhradne svojimi ľuďmi. Opozícia, zhodnotiac situáciu, nočné rokovanie opustila. Zotrval iba jediný jej zástupca, podpredseda SDĽ Robert Fico „Toto bola noc dlhých nožov,“ prirovnal vtedajší predseda Maďarského kresťanskodemokratického hnutia Béla Bugár sled udalostí k povestnej noci z roku 1934, kedy dal Hitler desiatky jemu „nepohodlných“ verejných činiteľov povraždiť.