Bývalá slovenská tenistka Dominika Cibulková bola úvodnou hostkou v novej relácii z dielne Slovenskej televízie – Tichý hlas velikánov. Spoločne s moderátorom Marcelom Merčiakom si zaspomínali na jej tenisové začiatky, najväčšie úspechy, ale aj prekážky, ktorým musela čeliť.
„Tým, že som bola veľmi nízka, celoživotný outsider, tak ľudia v okolí vždy, keď som vyhrala, hovorili, že to už bolo naposledy,“ vrátila sa spätne v čase do detstva Cibulková, ktorú podobné poznámky nezlomili a dnes je považovaná za najúspešnejšiu tenistku v slovenskej histórii.
Na všetkých štyroch grandslamoch si vo dvojhre zahrala minimálne vo štvrťfinále, pričom na French Open bola aj v semifinále a na Australian Open dokonca vo finále. V roku 2016 ovládla prestížny Turnaj majsteriek. Celkovo vyhrala na okruhu WTA osem titulov a v rebríčku sa vyšplhala až na štvrté miesto.
K tenisu ju priviedol otec Lukáša Lacka
Cibulková sa po vzore otca a deda venovala od detstva viacerým športom. Pred tenisom si vyskúšala plávanie či gymnastiku. Na tenisovom dvorci stála prvýkrát v Piešťanoch, keď mala sedem a pol roka.
„Otec Lukáša Lacka bol tréner na škole v Piešťanoch. Poznal mojich rodičov, a tak ma zavolal, či sa nechcem prísť pozrieť, lebo robil nábor detí. Taká náhoda,“ zaspomínala si na svoje začiatky dlhoročná reprezentantka Slovenska vo Fed Cupe.
Žiaden iný šport ju však neoslovil tak ako tenis. „Po dvoch týždňoch trénovania počas prázdnin sme šli na prvý turnaj do Bratislavy. Hrala som prvý zápas a veľmi sa mi to zapáčilo. Bolo to niečo úplne iné, ale veľmi ma chytilo.“
Nezastavilo ju ani podceňovanie zo strany okolia
Cibulková patrí dodnes medzi najnižšie hráčky, ktoré však na okruhu dosiahli pozoruhodné úspechy veľkých rozmerov. Podceňovaniu pre svoj nízky vzrast sa nevyhla ani v detstve.
„Tým, že som bola veľmi nízka, celoživotný outsider, tak ľudia v okolí vždy, keď som vyhrala hovorili, že to už bolo naposledy. Teraz nemám na mysli trénerov a rodinu. Vyhrala som majstrovstvá Slovenska do 12 rokov, tak povedali, že tie do 14 už nemôžem vyhrať. Výška sa potom prejaví. To isté hovorili, keď som neskôr vyhrala majstrovstvá do 14 rokov,“ obzrela sa spätne.
Ju však výškový deficit od tenisu neodradil a bielemu športu napokon už ako dieťa obetovala veľmi veľa. Ako sama priznala, to, že sa na ceste za svojím športovým snom vzdala detstva vôbec neľutuje a ani nikdy neľutovala.
„Mne to vôbec nechýbalo a neprekážalo. Mala som iné veci. V desiatich rokoch som začala trénovať v Bratislave a jeden celý rok sme každý deň cestovali z Piešťan do Bratislavy, ale mne to vôbec nevadilo. Zobrala som si knihu a v aute som čítala Harryho Pottera. Môj život bol tenis, trénovanie, ale mala som to rada a nič mi nechýbalo. Som si vedomá toho, že za všetko, čo som tenisu obetovala, mám teraz taký život, aký mám. Určite by nebola Dominika Cibulková bez tenisu a som vďačná, že to tak je,“ nechala sa počuť bývalá športovkyňa.
Kľúčom k úspechu je podľa nej aj to, že sa športovec nesmie nechať odradiť a zároveň v sebe musí mať niečo extra.
„Človek musí byť talentovaný a mať vlastnosti športovca, ako sú húževnatosť, pracovitosť a talent. Objektívne, človek na to musí mať, ale musí do toho dať aj niečo extra. Ja som namiesto výšky do tenisu dávala brutálny pohyb, na ktorom som pracovala odmalička. Ten mi vyvažoval to, že som mala krátke končatiny. Vedela som na nohách urobiť také rošambo, že Nadalov strýko sa chodil pozerať na moje tréningy,“ prezradila.
Dominika Cibulková o podceňovaní:
Vo finále Australian Open neverila, že môže vyhrať
Cibulková považuje za prelomový moment, keď si uvedomila, že v profesionálnom tenise môže niečo dosiahnuť, postup medzi štvoricu najlepších na antukovom grandslame v Paríži v roku 2009.
„Keď som mala 19 rokov a hrala som prvýkrát semifinále Roland Garros, tak vtedy som si uvedomila, že toto je niečo neskutočné. Asi už môžem zomrieť, pretože toto je asi môj najlepší výsledok, aký uhrám. Vtedy som ešte mala mentalitu malej Dominiky,“ opäť sa vrátila v čase.
Spomínané semifinále je dodnes druhým najlepším výsledkom Cibulkovej na jednom z podujatí veľkej štvorky. Najlepší zápis dosiahla v roku 2014, keď si na Australian Open zahrala o trofej. Vo finále vtedy podľahla Číňanke Na Li 6:7 a 0:6.
Po jedenástich rokoch vie presne, čo ju vtedy stálo zisk grandslamového titulu. „Titul nebol blízko, ani prvý set nebol blízko. V momente, keď som hrala finále, tak som neverila, že ho môžem vyhrať. Nebola som mentálne nastavená na to, že ja Dominika by som mohla vyhrať grandslam,“ úprimne priznala.
Práve túto prehru považuje za dôležitý moment, ktorý jej pomohol o dva roky neskôr, keď triumfovala na prestížnom Turnaji majsteriek. Vo finále sa vtedy nezľakla svetovej jednotky Nemky Angelique Kerberovej, ktorú zdolala v dvoch setoch.
„Som človek, ktorý sa učí z vlastných chýb. Sama si musím niečo zažiť a sama tomu potom uveriť,“ priznala Cibulková.
„Chris Evertová si ma pred finále Australian Open zobrala bokom a povedala mi, že toto je moja šanca a sama tomu musím veriť. Hovorili mi to všetci vrátane trénera, ale ja som vnútorne neverila, že môžem vyhrať. Keď som potom hrala finále v Singapure, tak som k tomu pristúpila úplne inak. Keď som vyhrala semifinále, tak som vedela, že sa na finále pripravím a viem, že ho môžem vyhrať. Mala som úplne iný mindset, hlava robí naozaj veľa,“ skonštatovala Cibulková, ktorej najobľúbenejšou hráčkou bola Belgičanka Kim Clijstersová.
„S ňou som sa nikdy nestretla, pretože skončila veľmi skoro. Keď som bola mladé ucho a prišla do šatne, nikto na mňa nebol milý. Všetky hráčky ťa chcú rozobrať už v šatni. Dievčatá vedia byť aj zlé, takže nečakaj žiadne pekné slová. Už tam začína hra. Ona bola vždy jediná, ktorá bola veľmi milá. Samozrejme, na kurte ti nič nedarovala, ale mala v sebe ľudskosť,“ uzavrela.
