Spojené štáty chcú do roku 2030 vybudovať na Mesiaci jadrový reaktor. Projekt je súčasťou zámeru postaviť na Mesiaci trvalú základňu. Rovnaký zámer postaviť jadrové elektrárne na Mesiaci majú aj Peking a Moskva.
Na Mesiaci panujú extrémne podmienky. Podľa Matúša Toderišku zo Slovenskej organizácie pre vesmírne aktivity a tvorcu podcastu Slnečná zostava jeden lunárny deň trvá približne 14 pozemských dní, rovnako dlho tam trvá obdobie tmy. To zásadne komplikuje využitie solárnej energie.
Pozrite si celý rozhovor s Matúšom Toderiškom v relácii Ranné správy, v ktorom hovoril o vízii vybudovať jadrový reaktor na Mesiaci:
„Čo budete robiť? Potrebujete, aby vaša základňa mala dýchateľný vzduch, aby tam bola dobrá teplota, musíte si nejako vyrábať vodu,“ podotýka Toderiška. Je to podľa neho omnoho náročnejšie, než vyrábať energiu na Zemi, kde máme atmosféru a prírodné cykly.
Na Mesiac by bolo zároveň potrebné doviezť batérie a ostatný materiál. Túto technológiu nepovažuje Toderiška za spoľahlivú. Rozdiel medzi reaktorom na Zemi a na Mesiaci vidí aj v neustálej prítomnosti človeka.
„Nie je to tak, že prídeme na jeden deň, odfotíme sa, ideme preč. Sme tam stále, robíme tam nejaký výskum, žijeme tam, spíme a naše životy sa tam odohrávajú,“ dodáva.
Čas, kedy sa projekt uskutoční, odhaduje na desiatky rokov. „Kým sa budeme baviť o nejakom komerčnom reaktore, ktorý bude na Mesiaci. Lebo aj plán americkej vlády postaviť reaktor do roku 2030 je iba na postavenie 100-kilowattového reaktora. Čo pre porovnanie, naše Mochovce robia asi 15-krát viac energie,“ podotýka Toderiška.
Otázky vyvoláva aj bezpečnosť jadrovej energie vo vesmíre. Podľa Toderišku však prípadná havária na Mesiaci nepredstavuje také riziko ako na Zemi. Na Mesiaci nie je atmosféra ani hydrosféra, a teda minimálne podmienky na šírenie radiácie.
Odborník predpokladá, že o 15 až 20 rokov bude na Mesiaci stáť prvá funkčná základňa s ľudskou posádkou. „Potrebujeme tam zabezpečiť, aby mali všetci jedlo, aby tam mali vodu. Ja si myslím, že 15 rokov, a tá základňa tam už bude. A o 20 rokov sa tam možno niekto z nás aj bude môcť ísť pozrieť,“ uzatvára Toderiška.
