Tibet, ktorý bol pôvodne mocnou feudálnou ríšou, pocítil pred 75 rokmi, 7. októbra 1950, silu modernej armády Čínskej ľudovej republiky (ČĽR). Tá na šiestich miestach prekročila hranice tibetského územia a začala prenikať do vnútrozemia. Tibeťania totiž v roku 1949 odmietli čínsky návrh na pokojné pripojenie, s čím sa čínska komunistická vláda nezmierila.
Tibet sa stal závislým od Číny v 13. storočí a jej súčasťou v roku 1751. V januári 1913 vyhlásil 13. dalajláma nezávislosť Tibetu, ktorú potvrdila tibetská duchovná aj civilná správa aj v roku 1949 po vyhlásení ČĽR.
Tibetskí predstavitelia reprezentovaní dalajlámom a Radou ministrov, kalönov, pred čínskou inváziou plne rozhodovali o vnútropolitických i vonkajších záležitostiach krajiny.
Predstavitelia Čínskej republiky, a potom aj Mao Ce-tungovi ľudia, sa však na Tibet pozerali inak. Po víťazstve Maových komunistov a konsolidácii vnútropolitických pomerov dostali jednotky Čínskej oslobodzovacej armády v októbri 1950 rozkaz na pochod na Tibet, aby „oslobodili“ tri milióny Tibeťanov od imperializmu a upevnili národnú obranu na západnej hranici Číny.
Nasledujúce desaťročia sa niesli v znamení čínskej snahy premeniť budhistický feudálny poriadok v krajine na socialistickú sekulárnu spoločnosť. Napriek „historickým nárokom“ si komunistické vedenie čiastočne uvedomovalo osobitné postavenie Tibetu, preto roku 1951 podpísalo so zástupcami dalajlámovho kabinetu 17-bodovú dohodu poskytujúcu Centrálnemu Tibetu vysokú mieru autonómie.
Nevyhnutný konflikt predznamenala až násilná čínska propaganda v roku 1957, ktorej úlohou bolo prinútiť Tibeťanov k prijatiu radikálnych komunistických reforiem. V reakcii na stupňujúci sa čínsky nátlak aj prípady genocídy začali v tibetských provinciách Amdo a Kham vznikať partizánske bojové skupiny, ktoré prerástli v mohutné hnutie odporu. Dobrovoľnícka armáda zaznamenala v bojoch početné úspechy, Číňania však svoje vojenské sily vytrvalo posilňovali.
Dalajlámov útek do Indie
Pohár tibetskej trpezlivosti pretiekol, keď čínske úrady pozvali dalajlámu bez telesných strážcov 10. marca 1959 na čínske veliteľstvo na divadelné predstavenie. Toho dňa sa okolo letného sídla dalajlámu západne od Lhasy zhromaždilo na 30-tisíc Tibeťanov, ktorí rozhorčene protestovali proti čínskej okupácii a okolo paláca vytvorili zo svojich tiel obranný val.
Kabinet deklaroval, že Tibet už viac neuznáva čínsku autoritu, založenú na 17-bodovej dohode. Navyše bol letný palác výhražne ostreľovaný a dalajlámov život sa ocitol v ohrození. V noci 17. marca preto tibetský vodca s neveľkou skupinou spolupracovníkov tajne pod rúškom tmy opustil palác a vydal sa na útek do Indie.
Dva dni na to už Číňania ostreľovali strategicky dôležité miesta v Lhase. Pri následnom útoku tankov a pechoty zahynulo asi 12-tisíc ľudí. Krátko po dalajlámovi, ktorému Dillí poskytlo politický azyl, začali do Indie prúdiť tisíce zúbožených tibetských utečencov, ktorí tiež dostali právo zdržiavať sa v krajine.
Počas vyše mesiaca trvajúcej vyčerpávajúcej cesty za slobodou vyhlásila dalajlámova družina vznik novej dočasnej vlády. Jej sídlom sa stalo letovisko Mansúrí v predhorí severnej Indie, odkiaľ dalajláma požadoval zachovanie právomocí, ktoré mal Tibet pred rokom 1950.
Tändzin Gjamccho (90), známy ako 14. dalajláma, sa napokon usadil pri severoindickom meste Dharamsála, kde zriadil utečenecké tibetské centrum. V súčasnosti v ňom sídli tibetská exilová vláda, kláštor, univerzita a školy. Za odmietanie násilia dostal v roku 1989 Nobelovu cenu za mier.
Počet obetí povstania medzi marcom a októbrom 1959 je odhadovaný na 87-tisíc Tibeťanov. Tibetská otázka bola tiež predmetom 14. zasadnutia OSN. Rezolúcia prijatá v októbri 1959 okrem iného vyzývala k rešpektovaniu základných ľudských práv tibetského ľudu a jeho svojrázneho kultúrneho a náboženského života bez toho, aby sa ale zmienila o invázii komunistickej Číny a okupácii Tibetu.
Čínska autonómna oblasť
Čínske vedenie na výzvy nereflektovalo a naopak začalo upevňovať svoju nadvládu. Od roku 1965 je Tibet čínskou autonómnou oblasťou. Na znak solidarity s Tibetom vyvesí každoročne 10. marca mnoho miest po celom svete tibetskú vlajku.
Počet obetí povstania medzi marcom a októbrom 1959 je odhadovaný na 87-tisíc Tibeťanov. Tibetská otázka bola tiež predmetom 14. zasadnutia OSN. Rezolúcia prijatá v októbri 1959 okrem iného vyzývala k rešpektovaniu základných ľudských práv tibetského ľudu a jeho svojrázneho kultúrneho a náboženského života bez toho, aby sa ale zmienila o invázii komunistickej Číny a okupácii Tibetu.
Čínske vedenie na výzvy nereflektovalo a naopak začalo upevňovať svoju nadvládu. Od roku 1965 je Tibet čínskou autonómnou oblasťou. Na znak solidarity s Tibetom vyvesí každoročne 10. marca mnoho miest po celom svete tibetskú vlajku.
