Túlavé topánky nás dnes zavedú na územie niekdajšej Hontianskej župy v období Rakúsko-Uhorska. Do čias, keď vodný mlyn mlel najlepšiu múku v okolí a ľudia bývali v tajomných skalných obydliach.
Obec v doline riečky Búr bola v minulosti známa šikovnými tkáčmi a košikármi. Vďaka osobitému geologickému podložiu sa v Brhlovciach darilo aj kamenárom. Ťažila sa tu hornina so zaujímavými vlastnosťami.
„Sú to tufy a tufity, ktoré sú treťohorné sopečné vyvreniny. Sú tepelne izolačné, majú veľmi dobré vlastnosti, neprepúšťajú povrchovú vodu, sú pórovité a pritom pevné. Táto skala má také vlastnosti, že sa do nej ľahko seká,“ vysvetľuje etnografka Tekovského múzea v Leviciach Zuzana Paulovičová.
Turistickým lákadlám sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Monika Mannová:
Bývanie v skale
Skala sa nielen ťažila. Keďže vie udržať teplo a sucho, dalo sa v nej aj bývať. Vznikli tu unikátne skalné obydlia s príjemnou klímou, ktoré sú dodnes svedkom minulých čias. Akých dávnych, na tom sa historici ešte nezhodli. Populárna verzia hovorí, že ich obyvatelia vysekali do skál v 16. storočí ako úkryty pred Turkami. Ďalší variant tvrdí, že sú o 200 až 300 rokov mladšie.
„Odborná verejnosť predpokladá, že vznikli oveľa neskôr, niekedy v 18. a 19. storočí. Niektoré priestory mohli vzniknúť najskôr ako hospodárske. Potom neskôr, keď sa tu objavovali chudobnejšie rodiny, mohli v nich aj bývať, čo aj robili,“ pokračuje Paulovičová.
A to ešte nedávno, v 70. rokoch 20.storočia. Niektorí majitelia ich ako komory využívajú dodnes. Jednu z usadlostí spravuje Tekovské múzeum v Leviciach.
„Súčasťou tejto expozície sú priestory v skale, na prízemí a na poschodí. Tie staršie sú na poschodí. Odhaduje sa, že sú z druhej polovice 19.storočia. Tie v prízemí sú mladšie, niekedy zo začiatku 20. storočia,“ opisuje Paulovičová.
„V skalných priestoroch na prízemí sa nachádza komora, kde sú umiestnené predmety, ktoré do komory patria. Sú tam rôzne poľnohospodárske náradia. Je tam aj letná kuchyňa, ktorá bola v minulosti veľmi využívaná. Vytvorili sme tiež kamenársku dielňu, ktorá je otvorená z prednej strany na poschodí. Je tu tiež obytný priestor pozostávajúci z izby, z komôrky a z pitvora. Pod schodmi, ktoré vedú hore k hornej časti, máme chlievy,“ objasňuje ďalej Paulovičová.
„V prednej časti dvora máme starší dom z konca 19. storočia, ktorý je zariadený dobovým nábytkom. Oproti sa nachádza novší dom. Ten pozostáva z prednej a zadnej izby a z kuchyne. Táto časť Brhloviec, kde sa nachádza naša expozícia, je vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry,“ dodáva.
Vodný mlyn
Z čias Rakúsko-Uhorska pochádza aj vodný mlyn v Bohuniciach. Koncom 19. storočia ho v Štampošskej doline postavil zemepán Peliňat a desaťročia mlel múku pre obyvateľov širokého okolia. Dnes je súčasťou Tekovského múzea a jeho sprievodca túto expozíciu dôverne pozná, pretože neďaleko mlyna vyrastal.
„Ja som tu býval od desiatich rokov. Mlyn už vtedy samozrejme nefungoval, ako deti sme sa v ňom však hrávali. Fungoval do 1. marca 1950, kedy prišlo zoštátňovanie. Vtedy skončila éra súkromných mlynov. Boli zaplombované, teda mali zakázané mlieť. Nesmeli mlieť ani pre vlastnú potrebu,“ vysvetľuje sprievodca Ján Hajdamár.
Poslednými mlynármi boli manželia Turčanovci. V mlyne aj bývali a hospodárili. „Je tam kuchyňa, izba, komora a pivnica. V týchto miestnostiach to mlynárovci obhospodárovali. Im to stačilo, pretože boli len sami dvaja. Boli bezdetní. Aj preto mlyn predali Tekovskému múzeu,“ pokračuje sprievodca.
Hoci mlyn nemelie už vyše 70 rokov, po renovácii sa stal vyhľadávanou turistickou pozoruhodnosťou a vzácnym svedkom starých čias.
„Viem z rozprávania mlynára, ako to tu fungovalo. Chodievali sem ľudia z celého okolia. Mleli si buď pšenicu, kukuricu, alebo jačmeň. Aké zrno si dopestovali. Vtedy totiž neboli žiadne obchody, samoobsluhy, všetci chodili len k mlynárovi. Museli si to zrno dorobiť a museli si do mlyna prísť zomlieť. Mlynárka zomlela, potom už mali svoju múku. Mohli piecť chlebík, aj koláče,“ hovorí Hajdamár.
Pohon mlynu
Bohunický vodný mlyn, ktorý stojí uprostred krásnej prírodnej scenérie, mal horný náhon. Poháňala ho voda z potoka Sikenica.
„Asi 200 metrov v hore proti prúdu bola postavená zrubová hať, kde bola zdvihnutá hladina potoka. Voda bola odrazená do náhonu a bola privádzaná na vrch kolesa, tiekla z takého dreveného žľabu. To koleso má po obvode také nádoby, zvané korce. Tie sa napĺňali vodou, jej váha to koleso roztáčala. Kým voda tiekla, koleso sa točilo. Tým pádom fungovala aj mlynica. Mohlo sa mlieť,“ opisuje Hajdamár.
„Od začiatku mlyn pracoval s jedným kamenným šrotovníkom umiestneným v mlynici. Tvorili ho dva kamene uložené nad sebou. Neskôr, v roku 1911, si mlynár zaobstaral nové, modernejšie stroje vyrobené v Budapešti. Išlo o valcové stolice s kovovými valcami, na ktorých sa mlelo kvalitnejšie a efektívnejšie. Mletie už nebolo potrebné toľkokrát opakovať. Nad strojmi sa nachádzali triedičky a sitá, pomocou ktorých sa múka preosievala a delila na tri druhy – jemnú múku, hrubšiu múku a krupicu. V Bohuniciach kedysi fungovalo ešte päť až šesť mlynov, no zachoval sa iba tento jeden, a to v pôvodnom stave,“ dodáva sprievodca.
Ak vaše túlavé topánky zablúdia do levického okresu ku kamenným obydliam v Brhlovciach či do Bohuníc k vodnému mlynu, obe vysunuté expozície Tekovského múzea si môžete pozrieť od apríla do októbra.
