Vraciame sa k príbehu onkologickej pacientky pani Oľgy Bartošovej a jej štvornohej spoločníčky Bučky. V januári sme priniesli reportáž o jej snahe získať pre svojho psa štatút asistenčného psa, ktorý by ju mohol sprevádzať na každom kroku. Hoci na takúto asistenciu nemala nárok, po odvysielaní reportáže sa našlo riešenie.
Z Bučky sa stal certifikovaný pomocník a radosť prináša nielen svojej majiteľke, ale aj seniorom v sociálnych zariadeniach.
„Po odvysielanie reportáže Občana za dverami ma kontaktovala Petra z canisterapie a oboznámila mi, že by sme mohli niečo v tom zmysle spraviť, aby Bučka bola moja asistenčný a emocionálny pes,“ priblížila pani Oľga.
Po tom, ako sa riaditeľka Slovenskej asociácie psích terapeutov Petra Tomášov skontaktovala prostredníctvom našej relácie s pani Oľgou, nasledoval rozhovor. „Pýtala som sa, prečo chce mať terapeuticko-asistenčného psa. Takže mi vysvetlila svoje diagnózy a prečo Bučku naozaj potrebuje,“ pokračovala Tomášov.
Pani Oľga trikrát prekonala rakovinu, má síce ŤZP preukaz, no osobnú asistenciu nepotrebuje. Jej najväčšou emocionálnou a psychickou oporou sú jej rodina a deväťročná Bučka. „Ona vie, keď mi nie je dobre, príde, položí si na mňa hlavu, teraz ju môžem hladiť. Už len dotyk je úžasný,“ uviedla.
Podľa klinickej psychologičky Miriam Pšenákovej je psychická pohoda u onkologických pacientov mimoriadne dôležitá a nemožno ju podceňovať. „Ak by sa toto neposkytlo, klient by vôbec nebol schopný zvládnuť fyzické aspekty liečby, čiže ísť na chemoterapiu, ustáť to, nezrútiť sa,“ skonštatovala.
„Pre verejnosť ľudia nevyzerajú zdravotne ťažko postihnutí, ako vozičkári alebo ľudia, ktorí prišli o nejakú končatinu. Ale naozaj zdravotné následky sú ťažké,“ skonštatovala Pšenáková.
Bučka pomáha pani Oľge, ale aj iným
Keďže väčšinou onkologickí pacienti nie sú odkázaní na pomoc inej osoby či psa so špeciálnym výcvikom, posudkoví lekári im takúto asistenciu neuznávajú.
Po odvysielaní reportáže sa nám však ozvala pani Tomášov. Navrhla, že pes pani Oľgy by mohol získať certifikát canisterapeutického psa. Bučka potom prešla skúškami a spolu Oľgou Bartošovou úspešne fungujú.
„Používam to, keď idem do lekárne. V potravinách sme to ešte nejak moc neskúšali, ale môže so mnou chodiť, už dá sa povedať, skoro všade. Je to úžasné,“ povedala pani Oľga.
Takéto psy sa využívajú v canisterapii, kde ich prítomnosť pozitívne pôsobí na fyzickú, psychickú či sociálnu pohodu človeka. Aj pani Oľga so svojou Bučkou pravidelne navštevuje rôzne sociálne zariadenia. Spolu s kamerou sme ich navštívili v zariadení v bratislavskej Dúbravke, kde si seniori Bučkinu prítomnosť nevedia vynachváliť.
Pani Oľga, ktorá si užíva prítomnosť svojho psa, dnes prináša radosť iným. Aj tento príbeh ukazuje, ako z ťažkej skúšky života, akou je rakovina, môže vzniknúť silný príbeh o nádeji a vzájomnej pomoci. „Treba bojovať, treba veriť, že niečo sa podarí,“ dodala.
