Libanon má po dvoch rokoch politického patu konečne prezidenta. Zvolenie generála Josepha Aúna mnohí obyvatelia ťažko skúšanej krajiny vítajú, hovoria dokonca o novej ére, naozaj ju potrebujú.
Libanončanov totiž sužuje extrémna korupcia, inflácia, nezamestnanosť aj nedostupná zdravotná starostlivosť. Okrem toho v 5,5-miliónovej krajine žije 1,5 milióna sýrskych a pol milióna palestínskych utečencov.
Schovaný v kopcoch severne od Bejrútu, učupený pod maronitským kláštorom, na prvý pohľad vôbec nevyzerá ako utečenecký tábor, skôr ako slum. Dbayeh je takmer 75 rokov domovom ľudí bez domova – palestínskych kresťanov z Galiley. Žije v ňom už štvrtá generácia. Vrátiť sa nemajú kam, nikto ich nechce.
Presnejšie, skoro nikto. O sestre Magde to rozhodne neplatí. Sedemdesiatnička nás privítala v malom domčeku hneď na začiatku tábora. Je členkou Malých sestier z Nazaretu, belgickej komunity rehoľníčok, v tábore slúžia od roku 1987. Spolu so sestrou Martine a Cecil sa starajú o štyri tisícky ľudí. Keď o nich rozpráva, vidieť, že by za nich aj dýchala.
Vysvetlila nám, že uplynulé mesiace boli pre nich extrémne náročné. K palestínskym utečencom pribudli aj tí, ktorí museli utiecť pre izraelským útokom proti Hizballáhu. Opisuje, že tábor vznikol v roku 1952, zo stanov sa postupne stali malé obydlia, na seba nalepené, v malých uličkách.
Keď začala o udalostiach počas vojny, vysvetlila, že v občianskej vojne v 70. rokoch napadli tábor milície falangistov. Mnohé príbytky zbúrali, desiatky ľudí zabili. Žijú tam však ďalej, nemajú na výber. Zo sestry Magdy srší láskavosť, no aj ona hovorí, že vedie svoju vojnu. Tá jej je za to, aby každé dieťa chodilo do školy.
Za vzdelávanie detí bojujú so Slovákmi
Spolubojovníčkou Magdy za vzdelanie detí je sestra Cecil, pôvodne zdravotná sestra a ošetruje aj ľudí v tábore. Hovorí, že hoci v ňom žije už štvrtá generácia Palestínčanov, Libanon im nedáva občianstvo. Nábožensky rozdelená spoločnosť sa totiž obáva, že ak by sa stali plnohodnotnou súčasťou štátu, krajina by sa prepadla do ešte väčšieho chaosu.
Libanončania majú obavy z toho, že pozíciu by si posilnili Palestínčania, ktorí sa hlásia k Hizballáhu, teda moslimovia, pre kresťanov však výnimku neurobia. Rehoľníčky sa však nevzdávajú a robia všetko preto, aby najmä deti mali aspoň nádej na dôstojný život.
Našťastie v tom nie sú samé. Pomáhajú im aj Slováci – Slovenská katolícka charita (SKCH). Práve s ňou a s jej PR manažérom Janekom Koštom sme sa totiž v libanonskom tábore ocitli. Na otázku, čo by odkázal tým, ktorí hovoria, že na Slovensku máme dosť vlastných problémov, nezaváha ani na chvíľu.
„Zmysel našej práce je všímať si druhého človeka a pomôcť mu v jeho núdzi. Ale aby si aj všímali a boli citliví, dať im adresnú pomoc, ktorá im pomôže urobiť krok vpred,“ povedal Košta.
A krok vpred, presnejšie niekoľko, sme urobili aj my, keď sme sa vydali do úzkych krivolakých spletitých uličiek tábora. Politické heslá či vlajky sme nevideli. Viac tu majú sošiek kresťanských svätých. Bolo vidieť, že sestru Magdu poznajú všetci a ona všetkých. Pre každého mala pekné slovo a najmä autentický záujem po arabsky aj po francúzsky.
Chcú študovať
Vošli sme do domu, kde charita podporuje dve dievčatá. Otec, palestínsky utečenec, nikdy za hranicami Libanonu nebol, jeho otec bol z Haify. Sestra Magda vzala do rúk zošity školáčky, 17-ročného dievčaťa Sady, ktorej charita prispieva na cestu do školy. Nie nadarmo.
Chce pokračovať na univerzite, ešte sa nerozhodla, či pôjde študovať farmáciu, alebo astronómiu. V druhej rodine zas charita podporuje osemročné dievča. Ona má tiež jasno, že chce študovať ďalej.
Iler tiež nikdy nebol v Palestíne, narodil sa v Kuvajte, kde jeho otec pracoval. Domov do Haify sa však vrátiť už nemohol, a tak sa jeho rodina ocitla v utečeneckom tábore. Učí angličtinu, o izraelsko-palestínskych vzťahoch má však jasno – musia sa naučiť žiť spolu, iná cesta nie je.
Sestry Nazaretské robia každodennú tvrdú prácu. Nikoho neodmietnu, každému, kto príde, pomôžu, nakoniec vždy nejako peniaze či humanitárnu pomoc alebo lieky zoženú. Sestra Magda povedala, že keď idú na dovolenku do Belgicka, ľudia v tábore sa uisťujú, či sa určite vrátia. Ak by sa nemohla vrátiť, má jasno, čo by urobila: Zobrala by ich so sebou.
Na niektorých miest utečeneckého tábora Dbayeh vidno k moru, na bohatšiu štvrť, ktorá prekvapivo leží neďaleko. Vlastne je veľmi blízko a predsa pre ľudí v tábore extrémne ďaleko.
