Horné Opatovce v okrese Žiar nad Hronom sú pamiatkou na najtragickejší zánik obce v dôsledku ekologickej katastrofy. Výroba hliníka v 50. rokoch sa odrazila na zdraví zvierat aj obyvateľov a obec museli vysťahovať. Poslednou pamiatkou na ňu je tamojší kostol, ktorý je v katastrofálnom stave. Domy už nestoja, pochovali ich pod haldami odpadu.
Horné Opatovce patrili medzi najstaršie obce na Slovensku. Dnes sa o nich hovorí ako o slovenskom Černobyli. Po výstavbe hlinikárne totiž začal do ovzdušia unikať toxický popolček.
„Prvé signály dali kravy. Prach sadal na trávu, mali teda čierne pysky. Druhý znak bol taký, že sa im na rebrách vytvorili hrče ako päste a nevedeli sa postaviť na nohy,“ vysvetľuje bývalý obyvateľ Horných Opatoviec Alojz Mokroš.
V dedine postupne uhynuli aj včely, rastlinstvo zostalo zničené. Znečistenie sa odrazilo aj na zdraví ľudí, najmä detí. Boli chorľavé, kazili sa im zuby a krivili chrbtice.
Horným Opatovciam sa v Správach venovala redaktorka Martina Jančiarová:
„V roku 1951 sa pristúpilo k vybudovaniu hlinikárne. Výstavba prebehla veľmi rýchlo. Prvý hliník bol vyrobený už na deviate výročie SNP 29. augusta 1953,“ hovorí historik Vladimír Sklenka.
Rozhodnutie o zrušení obce
O zrušení obce sa napokon rozhodlo koncom 50. rokov. Do roku 1969 sa z nej postupne vysťahovalo všetkých vyše 1 300 obyvateľov.
„Naša rodina, ja s mojimi rodičmi a mojimi bratmi sme sa odsťahovali v roku 1966. Mala som vtedy desať rokov,“ spomína bývalá obyvateľka Horných Opatoviec Mária Kadlecová.
Šetrnejšie sa hliník začal produkovať až po roku 1989. Do výroby zaviedli filtre a neskôr do závodu vstúpila nórska spoločnosť.
„Keď to tí Nóri spravili, množstvo splodín, ktoré sa dostávali do ovzdušia, sa znížilo o 92 až 99 percent,“ uvádza Sklenka.
V obci pred jej zánikom stálo vyše 300 stavieb. Väčšinu z nich zlikvidovali. „Najstaršia časť sa volá Sigeť. Dnes je to jedno veľké smetisko. Nadzemná časť smetiska je veľká 30 metrov,“ opisuje Mokroš.
Poslednou pamiatkou na obec je Kostol svätého Vavrinca. Hoci ide o národnú kultúrnu pamiatku, postupne sa rozpadá. „Kostol je dominanta každej dediny, nielen našej. Snažíme sa ho zachrániť. Celé sa posúva, tie podložia pracujú. Kostol sa ničí tým, že padá omietka,“ dodáva Kadlecová.
To, že sa kostol posúva, potvrdili aj štátni geológovia, ktorí lokalitu vlani v lete skúmali. Navrhli niekoľko riešení na zastabilizovanie zosuvu, o ktorých rokujú s ministerstvom životného prostredia.
