V minulosti sa na hrade nad Starou Ľubovňou stretávali korunované hlavy, slúžil aj ako skrýša poľských korunovačných klenotov a väznili tu Mórica Beňovského – šľachtica, cestovateľa a kráľa Madagaskaru. Štáb STVR sa v relácii Slovensko v obrazoch vybral spoznávať život našich predkov do podhradia.
Zhluk drevených domčekov pod Ľubovnianskym hradom pripomína podhorskú osadu. Tak ako kedysi, aj dnes je tu živo a múzejníci sa snažia preniesť návštevníkov do rytmu života starej dedinky.
„Nachádza sa tu asi 30 stavieb. Ide o zrubové objekty z konca 19. a začiatku 20. storočia, prevažne so šindľovými strechami. Sú to obytné domy z hornospišských, hornošarišských, rusínskych obcí, ale aj goralskej obce a slovenských obcí,“ priblížila etnografka Ľubovnianskeho múzea Katarína Babčáková.
Špecifikom Ľubovnianskeho múzea je podľa nej, že ako jediné v Európe má stredoveký hrad a pod ním imitáciu tradičnej dediny. „Nie je to len taká imitácia, ale je to realita, pretože v stredoveku tu skutočne bola osada,“ dodala Babčáková.
Každý dom má svoj príbeh
Každý dom má vlastný príbeh. Vieme, kto ho kedy postavil, kto sa v ňom narodil a ako v ňom tá ktorá rodina žila. Napríklad expozícia Hájovne z hornošarišskej obce Malý Lipník otvára dvere do sveta lesníkov.
„Postavila ju v roku 1890 rodina Alapy Salomonovcov. Gejza Alapy Salamon, spišský župan, slávna osobnosť, spolu s manželkou Ilonou vlastnili aj panstvo hradu Plaveč aj blízke panstvo hradu Hniezdica. Na spravovanie tunajších veľkých lesov v priestore Hájovne sídlil hájnik, horár,“ uviedla Babčáková.
Po vojne musela rodina utiecť a v horárni sa striedalo viacero rôznych horárov a vojnových invalidov s rôznou minulosťou. „Každá rodina horára niečo nové priniesla, niečo staršie využila, takže zariadenie je od 20.rokov až po 80. roky. Aj na stenách sme sa rozhodli priblížiť k tým 60. až 70. rokom,“ dodala.
Posledným majiteľom hájovne bol Ján Vojtech Klikáč z Obýc. Jeho rodina v nej žila do roku 1980. Ostali tu po nej šálky, nábytok aj fotografický prístroj, keďže Vojtech Klikáč bol nielen lesník, ale aj vynikajúci fotograf.
V podhradí Ľubovnianskeho hradu bola pre reláciu Slovensko v obrazoch natáčať redaktorka Zuzana Ševčíková:
Štyridsaťštyri drevených historických trámov z konca 18. a z 19. storočia, množstvo vzácnych poznámok a zápiskov zo života dedinského ľudu, to je dedičstvo Jána Lazoríka. Miestneho učiteľa, botanika, jazykovedca, folkloristu, etnografa a zberateľa. Pre jeho všestranný talent ho volajú aj šarišský Da Vinci.
„Videl v období po druhej svetovej vojne, keď sa všetko búralo, ako vzácne veci zanikajú, odev, konštrukčné prvky stavieb, remeselné postupy. Všetko to zbieral a zaznamenával a z vďaky za to sme mu tu inštalovali expozičný celok, ktorý voláme Lazoríkuv Funduš, teda priestor alebo pozemok Jána Lazoríka,“ priblížila etnografka Babčáková.
Jeho súčasťou je ovocný sad tradičných drevín, ktoré so svojimi žiakmi pestoval. „Zbierky získaval a do múzea nosil na svojom papundekli, ako volal svetlomodrý trabant, z ktorého vymontoval zadné sedadlá, aby sa mu zmestilo viac. Kópiu takéhoto trabantu sa nám podarilo získať,“ dodala.
Sýpky nielen na obilie
Na dvoroch obytných domov stáli hospodárske budovy a sýpky. Ak si myslíte, že išlo o priestory, kde sa skladuje výlučne obilie, nie je to celkom tak.
„Nachádzame sa v takzvanom sypanci – v sýpke z hornošarišskej Legnavy. Bol to priestor, kde sa skladovalo nielen obilie, ale skladovali sa tu aj kasty, truhlice, kde mali vydaté ženy celý svoj majetok. Išlo o posteľné obliečky, sukne, oblečenie, šatky a podobne. Spiš patrí medzi najcharakteristickejšie oblasti, kde sa veľmi dlho zachovalo používanie modrotlače ako zdobenia látok,“ skonštatovala Babčáková.
V Levočských vrchoch sa nosila zapúšťaná modrotlač – svetlomodrý vzor na tmavom podklade. Weisdruck, teda biela tlač na tmavomodrej látke, bola populárna napríklad v Litmanovej a netradičnú žltozelenú farebnú kombináciu modrotlače si obľúbili v dedinkách Lacková či Ružbachy.
„Jedným z najstarších cechov je Cech modrotlačiarov farbiarov v Levoči zdokumentovaný už v roku 1608. Spomína sa tam meno Lumnitzer ako jeden z rodov farbiarov. Rozhodli sme sa poukázať na typy foriem, aké sa vyrábali. Pôvodne ručne, neskôr z dreva sa vyrezávali,“ priblížila etnografka.
Kolorit osady dopĺňajú aj technické stavby ako gátrová píla či stolárska dielňa. Dominantou skanzenu v Starej Ľubovni je drevená grécko-katolícka cerkva z rusínskej obce Matysová.
Ide o stavbu zo súboru drevených kostolíkov karpatského oblúka, aj preto je tento drevený chrám z roku 1833 na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
