Na konci 19. storočia sa na cestách starého Prešporka začali objavovať prvé automobily. Benzín sa v tých časoch dal kúpiť len v lekárňach. Dostatok pohonných hmôt pre čoraz rušnejšie cesty mala zabezpečiť ropná rafinéria Apollo.
Netradičná prechádzka – Industrial Walk – odhalila pozoruhodnú, dnes už takmer zabudnutú 130-ročnú ropnú kapitolu dejín Bratislavy.
Nájsť stopy po niekdajšej ropnej rafinérii medzi najmodernejšími bratislavskými budovami nie je vôbec jednoduché. Pozornému oku však neujdú nenápadní svedkovia minulosti. Aj po desaťročiach pripomínajú éru, keď tu priemysel formoval identitu mesta.
Históriu bývalej rafinérie Apollo priblížil v relácii Slovensko v obrazoch redaktor STVR Michal Slanička:
Hovorca a riaditeľ komunikácie Slovnaft a. s. Anton Molnár opísal spoločenskú budovu, ktorá ako jediná prežila celá. „S malými zmenami, rekonštrukciami, plní dodnes účel, aký mala v tom období, keď bola Apollka ešte rafinériou. V tom čase sa využívala na spoločenské akcie pre zamestnancov – tanec, hudba, šachy,“ opísal.
Zničujúce obdobie zažila rafinéria počas druhej svetovej vojny. Stala sa cieľom štyroch leteckých útokov amerického letectva. Za osem mesiacov padlo na areál takmer 600 ton bômb.
„Lietadlá, bombardéry, ktoré prichádzali zo strany zimného prístavu. Najprv určitá časť lietadiel urobila okruh nad Apollkou, ako keby vyznačili miesto, čo treba bombardovať. Všetko sa zapálilo, všetko vytieklo a naozaj, horiaca láva sa valila cez celý pozemok až sem k administratívnym budovám,“ priblížil sprievodca Industrial Walk: Okolo Apollky Mikuláš Bartal.
„Práve tam sa ukryli niektorí zamestnanci do úkrytov, ktoré sú, samozrejme, podzemné priestory. Horiaca 800-stupňová láva ropy natiekla do priestorov, takže bol to tragický koniec týchto ľudí, ktorí sa tam ukrývali,“ dodal.
Bomby na mieste aj po desiatkach rokov
Ako uviedol Molnár, v priestoroch sa nachádza mramorová tabuľa s menami obetí bombardovania Apollky v júni 1944. „Bola to tragická udalosť, ktorá zasiahla nielen samotnú rafinériu, ale aj Bratislavu,“ poznamenal.
„Dovtedy Bratislava nemala taký stret s druhou svetovou vojnou, ale tento bol absolútne zásadný, kedy sa naozaj nebo zatemnilo čiernym dymom, obrovské plamene a prakticky veľa ľudí prepuklo v paniku, čo sa deje,“ ozrejmil hovorca Slovnaftu.
„Ak by som to veľmi chcel v skratke sumarizovať, tak za 49 rokov, čo sa budovalo, systematicky sa vylepšovalo, tak za deväť minút bolo úplne zničené,“ doplnil Bartal.
Mnohé bomby sa našli až o pár desiatok rokov neskôr počas rekonštrukcií či výstavby. Môže za to špecifické podložie. Maketu jednej z nich vystavujú v spoločenskej budove. Ďalšie zastávky industriálnej prechádzky po stopách bývalej rafinérie sú už ukryté v tieni bratislavských mrakodrapov. Jedna z nich je pri pilieri bývalého potrubného mosta.
„Stopy Apollky je naozaj možné vnímať dokonca všetkými našimi ľudskými senzormi. Jedna dimenzia toho celého je vôňa ropy,“ skonštatoval Bartal s tým, že keď ropa vytiekla z nádrží, dostala sa na úroveň podzemnej vody.
„Je tu intenzívna výstavba nových budov a hĺbia sa jamy pre položenie ich základov. Tak sa, samozrejme, aj ropa dostáva po mnohých rokoch na povrch. Takže stavebné jamy sa musia najprv vyčistiť, a to, čo cítime vo vzduchu, je naozaj pôvodná, teraz už historická ropa, ktorá vytiekla práve v roku bombardovania,“ vysvetlil Bartal.
Pozrite si archívne zábery z bombardovania bývalej rafinérie Apollo:
„Apollka“
Rafinéria zamestnávala približne 200 ľudí, drvivá väčšina pracovala vo výrobe a iba desať zamestnancov zabezpečovalo administratívny chod podniku. Spracovávala sa tu ropa z Rumunska, Ruska aj z rakúsko-uhorských ropných polí.
Sprievodca Mikuláš Bartal predstavil aj „nádobu starých alchymistov“, tzv. retortu. „Je to vlastne aj základ Apollky, čiže tuto sa privážala ropa, zohriala sa, vznikli plyny a postupne sa skondenzovali naspäť na kvapalinu a vznikli frakcie,“ objasnil.
Okrem benzínu sa v Apollke vyrábal aj petrolej, mazivá, vykurovacie oleje, síra, asfalt na výstavbu ciest, sviečky, parafín, dokonca aj umelý ľad.
Jurkovičova tepláreň
Tehlová fasáda Jurkovičovej teplárne je v ostrom kontraste so sklenenými mrakodrapmi. Architekt a pedagóg Fakulty architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity Vladimír Hain upozornil na výškový rozdiel medzi teplárňou a rafinériou Apollo.
„Zároveň na nároží je zaujímavé odsledovať aj tehlu, ktorá je síce novodobá, ale bola presne vyrobená podľa rozmerov pôvodnej tehly Dušana Jurkoviča, ktorú ešte vidíte na zvyškoch fasády,“ ozrejmil Hain s tým, že ide o tmavšiu tehlu.
Podotkol zároveň, že zachovávaním podobných, ale aj iných industriálnych budov, vieme lepšie pochopiť „vývoj, vznik aj pôvodné miesto“. „Vďaka tomu nám ostávajú mentálne mapy a pamäť miesta a vieme si porovnať rozsah a veľkosť jednotlivých industriálnych areálov,“ dodal.
„Racionálne uvažujúci človek by povedal, že v tomto bode aj končí tento krásny úspešný príbeh, avšak opak je pravdou,“ poznamenal Bartal. Prezradil, že technológie, ktoré tam zostali, sa snažili znova spojazdniť, no bezúspešne.
Preto muselo prísť komplexnejšie riešenie, a to prišlo v podobe postavenia novej rafinérie. Tam sa začína nová éra pri Bratislave na bývalej osade, ktorá sa nazýva Vlčie hrdlo,“ uzavrel Bartal.
