Okolie obce Staré Hory je doslova prešpikované množstvom turistických trás. Štáb STVR si v relácii Slovensko v obrazoch vybral lesnícky náučný chodník Jozefa Dekreta Matejovie.
Na necelých desiatich kilometroch spoznáme šikovnosť a um našich predkov i nešťastie, ktoré sa zapísalo do dejín Slovenska. Naše putovanie sme začali na mieste, ktoré ľudia poznajú už od 15. storočia a Staré Hory preslávilo azda najviac.
„Je tu Basilica Minor, veľmi známa a veľmi slávna. Je to pútnické miesto, kde je mramorová socha Panny Márie. Púte sú každú prvú sobotu v mesiaci. Aj na bežné púte chodí niekoľko tisíc návštevníkov. Nachádzame sa na pomedzí medzi Národným parkom Nízke Tatry a Veľká Fatra. Je to časť stredného Slovenska medzi Banskou Bystricou a Donovalmi,“ opísal starosta obce Staré Hory Marián Gajdoš.
„Obec bola známa jednak dlhou baníckou históriou a lesníckou históriou. Je tu vyžitie pre každý druh turistov, ktorí majú záujem či už len stráviť čas v prírode. Práve v osadách, to sú také hlboké doliny, kde je príjemné počasie, najmä keď je teplo, tak je celkom chládok a v zime zase je tam úchvatná malebná atmosféra. Vždy tam býva veľa snehu, nie je problém tu v lese stretnúť ešte vlka či medveďa,“ prezradil Gajdoš.
Dodal, že Staré Hory sú známe nielen turisticky, ale aj pre technikov, keďže sú tam vodné elektrárne a stavby. Je to podľa neho krásny kus zeme aj pre faunu a flóru.
Okolie obce Staré Hory v relácii Slovensko v obrazoch spoznával redaktor Michal Slanička:
Najstarší pamätník otca lesníctva
Putovanie po lesníckom náučnom chodníku sme začali v starohorskej osade Dolný Jelenec. Len pár metrov nad hlavnou cestou spájajúcou Banskú Bystricu s Donovalmi stojí najstarší pamätník Jozefa Dekreta Matejovie, ktorý tomuto pokrokovému lesníkovi odhalili v roku 1913, ešte za čias Rakúsko-Uhorska.
„Narodil sa v Čiernom Balogu ako syn drevorubača, ale na lesníka sa vypracoval svojou vlastnou usilovnosťou, nemal lesnícke vzdelanie. Samoštúdiom a prechodom rôznymi funkciami od najnižších až po najvyššiu. V roku 1814 sa stal mestským lesmajstrom a vedúcim lesného úradu v Banskej Bystrici. Z tejto pozície riadil a spravoval lesy v oblasti Banskej Bystrice, Brezna a Zvolena,“ uviedol kurátor a lesník Marek Vanga.
Tento otec hornouhorského lesníctva zaviedol v ťažbe dreva ručnú pílu, ktorá na rozdiel od sekier neničila drevo. Stal sa priekopníkom v obnove lesov. Za jeho pôsobenia sa začali zbierať šišky a semená sa následne využívali na plánovaný výsev.
„Bol naozaj inovátorom. Snažil sa zavádzať úplne nové pokrokové myšlienky, ktorým ani jeho nadriadení nerozumeli. Považovali to za úplný nezmysel, ich prínos sa ukázal až o desiatky rokov alebo až v ďalšej generácii. Dnešní lesníci na neho odkazujú a snažia sa ísť v jeho stopách,“ pokračoval Vanga.
Skalné bralo očarilo aj filmárov
Z hlavnej trasy sme odbočili do dolinky Chytrô. Už v stredoveku tadiaľto viedol náročný úsek vozovej cesty spájajúcej Pohronie a Liptov.
„V období, kedy Banská Bystrica bola hádam najkvalitnejším zdrojom medi v Európe, sa touto dolinou prepravovala meď na liptovskú stranu cez Šturec. Tento zásek vznikol ako súčasť rumpálu, ktorým boli ťahané navrch konské vozy, pretože sklon, ktorý tu máme, je aj pre pešieho turistu dosť ťažký. Nie to, aby nejaký štvorzáprah tu ťahal ťažký voz. Preto sa týmto koňom na určitom úseku pomáhalo lanom a potom ťahali ďalej až na liptovskú stranu svoj náklad,“ vysvetlil technik Jozef Bolna.
Aby sme sa dostali k ďalšej atraktívnej zastávke, museli sme sa vrátiť na asfaltovú cestu. Medzi osadami Valentová a Rybô sa týči skalné bralo. Svojou majestátnosťou očarilo aj filmárov.
„V úžine sa odohrávala finálna scéna filmu Paľa Bielika z roku 1948 Vlčie diery, kedy v jaskyni na Nemcov striehli traja partizáni. Je lepšie prísť si pozrieť toto miesto na jeseň, keď opadne lístie a bude lepšie vidieť jaskyňu, ktorá sa nenachádza úplne pri ceste, ale pár metrov nad ňou, za potokom,“ poradil návštevníkom Bolna.
Najtragickejšia lavína
Počas celého nášho putovania nám robil spoločnosť potok Jelenec. V minulosti pravidelne ukazoval svoju ničivú silu, a tak ho v rokoch 1926 až 1927 dômyselnou úpravou skrotil profesor Leo Skatula.
Na vyše troch kilometroch vybudoval takmer 30 priečnych stupňov, šesť prehrádzok a rybovod pre migrujúce ryby. Dno spevnil kamennou dlažbou a drevenými výrezmi, ktoré zvyšujú rýchlosť prietoku v zastavaných častiach doliny.
„Ostrovček je vytvorený a vytvarovaný tak, aby rozrážal pritekajúcu vodu pre skalu, ktorá je za mnou, a skala nemusela byť nevyhnutne odstrelená. Sú tu vytvorené dva stupne, voda si nájde cestu, prietokový profil je zachovaný. Je to pekné, je to funkčné, neruší to v prírode. Naozaj, dielo hodné majstra,“ zhodnotil Bolna.
Navštívili sme aj miesto, kde sa končí lavínová dráha. „V roku 1924, keď tu bola najväčšia lavínová katastrofa, tu bolo 2,4 milióna metrov kubických snehu. To množstvo snehu sa roztopilo až na konci leta 1925,“ dodal Bolna.
Doteraz najtragickejšia lavína v histórii Slovenska sa uvoľnila na juhovýchodných svahoch vrchu Krížna. Snežná masa merala štyri kilometre a na niektorých miestach bola vysoká až 35 metrov.
Pod snehom vyhaslo 18 životov, z toho 15 detí. Príčinu nešťastia treba hľadať v tom, že ľudia, aby získali pasienky pre dobytok, vyrúbali lesy. V snahe zabrániť podobným tragédiám nadviazali lesníci v polovici 20. storočia na odkaz uznávaného lesníka Jozefa Dekreta Matejovie a svahy opäť zalesnili. Dnes je preto prechádzka po okolí Starých Hôr bezpečná v každom ročnom období.
