Pútnik v stredoveku nebol len obyčajný tulák. Mal osobitný spoločenský status a charakteristický výzor. Ak sa niekto vydal na púť, mal na to zvyčajne vážny dôvod.
„Putovať v stredoveku, ale aj v tých minulých dobách, to nebolo niečo ako dnes. Nemali autá, nemali všade reštaurácie, ľudia nemali všade zdravotné ani sociálne služby. A toto chceme ukázať,“ povedal kurátor Dómu sv. Alžbety v Košiciach Tomáš Harbuľák.
Chcú ukázať, že púť nebola dovolenka, ale námaha. „Vy ste išli putovať z rozličných dôvodov, zložili ste sľub. Syn, keď chcel dediť majetok otca, veľakrát ho otec požiadal o vykonanie púte za spásu jeho duše,“ ozrejmil Harbuľák.
Ako vyzeral život pútnikov a ich život zaznamenaný v košickom dóme, priblížila v relácii Slovensko v obrazoch redaktorka STVR Monika Mannová:
Podľa kurátora mohla byť púť udelená aj ako forma trestu, napríklad za spreneveru, úžeru a iné prehrešky. „Keď previnilec za svoj čin sľúbil, že vykoná púť, dočasne bol vyškrtnutý z mestskej knihy, nesmel v meste pracovať, zdržiavať sa, žobrať, dostal glejt, ochrannú listinu, ktorá ho identifikovala ako pútnika,“ dodal.
Podstúpiť strastiplnú cestu bolo v mnohých prípadoch jedinou možnosťou, ako získať stratenú česť. Aby sa pútnik vôbec mohol vydať na púť, musel splniť prísne podmienky.
„Skúmalo sa naozaj všetko. Či môže odísť, či rodina dokáže prežiť, či je aj zdravotne spôsobilý, či nezanecháva po sebe dlhy. Pred púťou si musel každý pýtať dovolenie. Muž od svojho zemepána, žena od svojho manžela, mních od svojho opáta alebo predstaveného a tak ďalej,“ vysvetlil Harbuľák.
Ako priblížil, muži pred cestou zvykli spísať závet, svoje rodiny zverovali bratom, strýkom či niekomu, kto by sa o ne postaral. Boli si pritom vedomí, že sa z púte nemuseli vrátiť. „Pútnika ste spoznali na prvý pohľad. Plášť, batoh, lyžička zastrčená za opaskom, aj mešec peňazí,“ opísal kurátor.
Putovali bohatí aj chudobní
Pútnikom mohol byť rovnako chudák, šľachtic aj kráľ. I keď ten mal na rozdiel od obyčajného človeka predsa len iné postavenie a dá sa povedať, že cestoval „prvou triedou“.
„Takýto pútnik, ktorý bol majetnejší, putoval mnohokrát na koni. Kone striedal a spávať mohol v kláštoroch alebo hostincoch,“ upresnil Harbuľák.
Majetnejší pútnici nielen, že mali kone, mohli žiadať o pomoc v kláštoroch a počas putovania na pocestných číhali mnohé nebezpečenstvá.
„V stredoveku stačilo, že vám ochorel kôň, zomrel kôň, prepadli vás, ozbíjali vás, začal vás bolieť zub, zlomili ste si nohu, dostali gangrénu, alebo rozličné iné choroby,“ poznamenal kurátor.
Šťastie podľa neho mali tí, ktorí po ceste natrafili na kláštor. V stredoveku totiž poskytovali kvalitnú zdravotnú službu. „Dokonca lekári vykonávali vizity. Ranený pútnik mal nárok na každodennú hygienu, preväzy obväzov, ktoré sa vyrábali z látky, z ľanu,“ doplnil Harbuľák.
Doplnil, že v stredoveku ľudia verili, že rozličné časti zvierat dokázali liečiť ľudí. „Tak máme tu aj prezentáciu zvierat, ktoré sa používali v medicíne,“ dodal.
Pútnici sa napriek útrapám snažili doraziť do cieľa – na posvätné miesta často i vo vzdialených krajinách. „Pútnik prichádzal do svätyne. Tam, kde sa nachádzala relikvia, tam bol cieľ jeho cesty. Na konci svojej púte dostal dekrét,“ opísal Harbuľák.
Dekrét podľa kurátora označoval pútnika za úspešného. Tým sa po návrate domov preukázal mestu a to ho uznalo, „navrátilo mu česť“. „Ako keby to mesto povedalo dobre, splnil si sľub voči Bohu, získal si naspäť svoju česť, boli ti odpustené hriechy, vracia sa do mestského života,“ uviedol.
Urbanova veža
Do tajov pútnictva nahliadnete na siedmich poschodiach Urbanovej veže v centre Košíc. Túto historickú stavbu s gotickými i renesančnými prvkami počas svojej existencie viackrát prestavali i premaľovali.
„Návštevník, keď vystupuje na jednotlivé poschodia veže, tak si môže pozrieť aj to, ako sa menili prilbice, ako sa menil vzhľad a dokonca aj farebnosť tejto veže,“ opísal Harbuľák.
Urbanova veža viackrát vyhorela. Keď v roku 1556 historické centrum Košíc zničil veľký požiar, spadli pri ňom aj zvony zo staršej Žigmundovej veže Dómu sv. Alžbety. Z ich roztrieštených zvyškov potom kovolejár ulial jeden nový veľký zvon.
„Zvon podľa legendy zväčšoval až do takej miery, že z neho urobil päť ton vážiaci zvon, keďže Košičania v stredoveku najviac profitovali z vinohradníctva, zasvätili ho svätému Urbanovi,“ prezradil Harbuľák.
„Opäť, podľa košickej legendy, zvon, keďže bol taký veľký, nebolo možné umiestniť naspäť do Žigmundovej veže, preto ho umiestnili tu, v tejto veži, a odvtedy sa nazýva Urbanovou,“ dodal.
Prežil aj požiar
Vežu poznačil aj ďalší veľký požiar. Zachovali sa len jeden a pol metrové obvodové múry a obhorené drevené trámy, ktoré reštaurátori ponechali v stene.
„V roku 1966, a mnohí Košičania si to aj reálne pamätajú, veža vyhorela ešte raz. Vtedy spadol historický zvon svätého Urbana a Košičania ho môžu obdivovať vonku. Je pozliepaný, pretože sa roztrieštil,“ podotkol Harbuľák.
Tridsať rokov bola veža bez zvona. Až v roku 1996 odliali päťtonovú repliku zvona Sv. Urbana a na tom sa dodnes zvoní ručne.
