Slová prozaičky a publicistky Eleny Maróthy Šoltésovej: Najzaujímavejší sú, boli i budú odjakživa ľudia sami. Pozorovať ľudí bližších i ďalších a súdiť o nich je od prvu do konca najsilnejšou pasiou človeka.“
Hoci nemala vysoké vzdelanie, bola veľmi múdra a bojovala za rovnoprávnosť žien. Aj preto ju dnes považujú za „prvú dámu slovenského feminizmu“, aj keď slovo feminizmus vôbec nepoznala. Detstvo a mladosť prežila v dedine Ľuboreč, kde jej otec Daniel Maróthy pôsobil ako farár.
Pamiatke na spisovateľku Elenu Maróthy Šoltésovú v Ľuboreči sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka STVR Zuzana Ševčíková:
Dedinku Ľuboreč nájdete v doline rovnomenného potoka neďaleko Lučenca. Prvýkrát sa spomína ako miesto s názvom Lyberchen po roku 1270. K jej najstarším miestnym pamiatkam patrí evanjelický kostol. Malá stavba ukrýva stredoveké nástenné bohatstvo.
Ako uviedla miestna sprievodkyňa Mária Knísová, kostolík je národnou kultúrnou pamiatkou a jeho najstaršia časť – presbytérium, pochádza z roku 1310. „Nástenné maľby, fresky, sú pravdepodobne z roku 1380,“ doplnila.
„Pekne vás vítam v našom krásnom kostolíku, je národnou kultúrnou pamiatkou a jeho najstaršia časť, jeho presbytérium, je z roku 1310. Nástenné maľby, fresky, sú pravdepodobne z roku 1380.
Vzácne pamiatky
Na maľbách spoznávame dvanástich Kristových učeníkov a rôzne biblické scény. K vzácnym patrí kamenná krstiteľnica a ďalšie drevené súčasti v interiéri kostolíka.
„V pamiatkovom fonde je ešte uvedený oltár, ktorý je z roku 1722 a celkom na vrchole máme plastiku víťazného Krista, pod ňou je obraz Svätej Trojice a pod ňou je obraz Nanebovstúpenia, hlavný obraz je Ukrižovanie a pod ním je obraz Večere Pánovej,“ opísala Knísová.
„Kazateľňa je z roku 1789, ktorú na vlastné náklady dal postaviť Juraj Benedikty, vtedajší farár, ktorý na Ľuboreči pôsobil asi 40 rokov. Z tejto kazateľne kázal Maróthy 23 rokov ľuborečským cirkevníkom,“ dodala.

Daniel Maróthy, za ktorého pôsobenia pribudol do chrámu aj vzácny organ, je pre dcéru Elenu veľkým vzorom. Mama jej zomrela, keď bola ešte malá. Práve v laviciach ľuborečského kostola sa formovalo myslenie významnej spisovateľky a podporovateľky ženského hnutia.
„Elena Maróthy Šoltésová sa narodila síce v Krupine v roku 1855, ale ako polročná prišla na Ľuboreč, kde jej otec Daniel Maróthy bol vyvolený za farára. Tu prežila celých 20 rokov, pokým sa nevydala do Martina za Ľudovíta Šoltésa,“ informovala Knísová.
Doplnila, že svojho otca mala veľmi rada a bola k nemu pripútaná nielen detinskou láskou. „On, ako národovec, básnik, dobrý kazateľ, národ miloval a ona to odmalička prežívala s ním,“ poznamenala sprievodkyňa.
Pamätná izba
V Pamätnej izbe, ktorú ľahko nájdete pri prechádzke dedinkou, prostredníctvom zachovaných dokumentov spoznáte tieto významné ľuborečské osobnosti, farára Daniela Maróthyho a životný osud i pracovné nasadenie jeho dcéry Eleny Maróthy Šoltésovej.
Sú tu jej fotografie aj listy spisovateľským kolegyniam Terézii Vansovej a Božene Slančíkovej Timrave. V osobnom živote Elena veľa šťastia nemala.

Prežila obe svoje deti, dcéru Elenku aj syna Ivana. Umreli na pľúcne choroby. Naplnenie našla v práci pre národ, najmä pre ženskú populáciu. Stala sa členkou najstaršieho ženského vzdelávacieho spolku.
„Založila sa Živena a vtedy si pomyslela, že tam jej bude, ako najlepšie miesto, a tam sa osvedčila. Jednak tým, že vyše 30 rokov bola na čele Živeny a jednak tým, že bola hlavnou redaktorkou časopisu Živena,“ vysvetlila Knísová.
Podľa sprievodkyne spisovateľka do časopisov prispievala aj literárne a svoje „súputníčky – Vansovú, Timravu a Podjavorinskú“ nabádala, aby písali články“.
„Najviac ju ale trápilo, že slovenské ženy ostávali viac-menej nevzdelané, a preto jej snahou bolo založiť čo najviac kurzov a škôl, aby sa tieto Slovenky dostali na úroveň druhých národov. Práve slovenskí národovci jej v tom nijako nepomáhali. Vtedy to brali tak, že žena sa nemá stavať na úroveň mužov,“ prezradila Knísová.
Podarilo sa jej založiť 21 jedno- až trojročných škôl a 35 kurzov. Slovenky v nich získali všeobecný prehľad, naučili sa hospodáriť i vychovávať deti.
„Pestovanie kamarátstva je pre dieťa najpríjemnejšou stránkou školy,“ to je odkaz Eleny Maróthy Šoltésovej. Povedané súčasným jazykom, škola nie je len o vedomostiach. Vyvrcholením práce tejto múdrej ženy bolo založenie Štefánikovho ústavu v Martine v roku 1926 s prvou zdravotníckou školou.
