Študenti v Bratislave už v predvečer Nežnej revolúcie, 16. novembra 1989, žiadali slobodu a demokraciu, dokonca si to zakričali na námestiach. Zo začiatku nepredpokladali, že sa niečo zmení. Udalosti v bývalom Sovietskom zväze či okolitých krajinách im však priniesli nádej.
Konanie a myšlienky účastníkov v pondelok (17. 11.) opísal v relácii Aktuálne :24 jeden z lídrov študentského hnutia z novembra 1989, Radoslav Števčík.
Boli ste pred 36 rokmi informačne prepojení s Prahou? Aby ste si dali vedieť, čo sa deje?
Neboli sme prepojení nijakým spôsobom, pretože sme mali jednu televíziu, jeden rozhlas. O tom, čo sa deje v Prahe, sme sa dozvedeli 17. novembra večer zo Slobodnej Európy. Náš pochod 16. novembra snímala Československá televízia, bolo to potom odvysielané aj na federálnom okruhu. To znamená, že ten protest videli aj v Česku.
Paradoxne, 16. novembra mal Michael Kocáb koncert v Brne a vo svojej knihe spomienok Vabank píše, že keď sa dozvedel, že v Bratislave študenti demonštrovali, tak mu to dodalo väčšiu odvahu a ešte viac sa na pódiu odviazal.
Po 20. novembri, keď sme vstúpili do štrajku a pripojili sa do štrajku pražských vysokoškolákov, tak sa začala veľmi úzka, osobná komunikácia. Pendlovali sme vlakmi a komunikovali sme telefonicky.
Rozhovor s Radoslavom Števčíkom z Prahy sprostredkovala redaktorka Katarína Vítková:
Nádej prišla zo zahraničia
Tušili ste v tej dobe, že sa môže režim zvrátiť? Mali ste nejakú nádej? Tušili ste, že sila pochodov dokáže ten režim zhodiť?
Boli sme vychovávaní v tom, že komunistický režim bol u nás 40 rokov. Boli sme presvedčení, že asi v ňom budeme ďalej žiť až do svojej smrti. Nepredpokladali sme, že sa niečo zmení.
Je pravda, že po nástupe Michaila Gorbačova v Rusku v roku 1985 prišla nádej. U nás však boli komunisti stále strnulí a žiadne zmeny neprichádzali.
Keď sa to ale začalo rúcať v Maďarsku, v Poľsku, keď padol Berlínsky múr, tak sme si hovorili, keď to padá všade naokolo, musí to prísť aj k nám. Možno aj preto sme boli trošku odvážnejší a toho 16. sme vyšli do ulíc a prvýkrát sme si zakričali na Hviezdoslavovom námestí, že chceme slobodu, chceme demokraciu.
Človek si potom spätne uvedomil, že aj dosť riskoval, lebo často boli študenti vyhodení za menšie prehrešky. Aj nám hrozilo, že nás vylúčia zo školy. Našťastie, prišiel 17., prišla zmena režimu.
Slobodu a demokraciu sme dovtedy nepoznali. Získali sme ich a je dôležité, aby sme ich chránili, aby sa to nevrátilo. Myslím si, že aj dnes mladí ľudia sú tí, ktorí raz naše krajiny budú riadiť, povedú ich. Treba im veriť, že majú dobrú intuíciu a majú aj dobrý prehľad a úsudok.
