Odmalička ho priťahovala história. V hlave nosil romantickú predstavu o tom, aké boli minulé časy krásne, a túžil zažiť ich na vlastnej koži, aspoň na chvíľu. Cesta k tomu viedla cez šerm. Dnes ho častejšie stretnete v historickom odeve ako v tom súčasnom.
„Reprezentujem človeka v tradičnom odeve. To je niečo, čo by malo vlastne byť pre nás také samozrejmé, ako je napríklad nosenie kiltu v Škótsku. Tak ako má niekto doma v skrini kroj, tak ja mám tradičný odev, je to niečo, čo sa nosilo u nás v 16. až 18. storočí. Nie je to vyhradené len pre šľachtu. Je to pre všetkých tých, ktorí mali dostatok finančných prostriedkov na to, aby si takýto odev zaobstarali,“ uviedol architekt a šermiar Pavol Uličný.
A hoci je Pavol moderný človek, mnohé veci robí práve z úcty k tradícii. Uvedomuje si, že súčasťou nášho nehmotného kultúrneho dedičstva nie je len ľudová tradícia, ale aj šľachtická kultúra, ktorá, ako hovorí, zanechala v našej spoločnosti oveľa výraznejšiu stopu.
Vie, že šerm, ktorý poznáme z divadla či filmov, nemá s autentickou minulosťou veľa spoločné. Túžil nájsť samotnú podstatu skutočného historického odkazu. Zdrojom poznania sa stali staré knihy a nekonečné hodiny strávené v telocvični.
Šermiarovi Pavlovi Uličnému sa v relácii Slovensko v obrazoch venoval redaktor STVR Michal Slanička:
Rekonštrukcia šermu z kníh
„Väčšina ľudí rozpráva o tom, že nie je možné zrekonštruovať takýto šerm z knihy len na základe toho, že to tam je napísané. Hovorím, že možno pre nich nie a možno, že aj my máme množstvo chýb naďalej v tom, ale v základnej interpretácii chyba byť nemôže, pretože pre mňa ako pre architekta je vektor, teda nejaký smer pohybu, vždy definovaný troma bodmi. Pokiaľ mi ten človek prehovárajúci na nás zo 400-ročnej knihy hovorí, kde je začiatok, kde je koniec a kadiaľ prechádzam, tak mám zadefinované tri body a v rámci troch bodov nie je možné spraviť chybu, pretože ten vektor trajektórie musí byť stále ten istý,“ vysvetlil Uličný.
„Techniky, ktoré sú reálne, obyčajne dlhé nie sú. Techniky sú obyčajne cielené na telo človeka a s cieľom zasiahnuť čo najviac a práve preto vlastne chcete eliminovať čas, počas ktorého to robíte. Čím kratšie šermujete, tým menšia pravdepodobnosť, že vás teda niekto trafí,“ pokračoval šermiar.
Tak ako tanec, aj šerm kedysi patril do najreprezentatívnejších priestorov. Bol výsadou aristokracie a hoci sa najväčšie hrdinstvá odohrávali na bojisku, samotná príprava prebiehala vo veľkých honosných sálach. Pavol dnes šermuje s replikou tradičnej uhorskej šable z obdobia 16. a 17. storočia.
„Každý by mal mať minimálne tri šable. Jednu ostrú, aby vedel, aké to je seknúť do niečoho ostrou zbraňou. Jednu tupú, aby mohol dostatočne bezpečne trénovať. No a jednu takú, na ktorej mu nebude záležať. To je tá, ktorá stále padá, to je tá, s ktorou sa vykonávajú techniky ako je odobratie zbrane, to je tá, s ktorou mu nebude ľúto, že sa mu povaľuje pomerne drahá záležitosť po zemi,“ vysvetlil šermiar.
V zbierke má kópie šperkov z múzeí
Z obdobia tzv. uhorskej renesancie priťahuje Pavla nielen šerm, ale aj šperky. Pri ich rekonštrukcii sa opiera o dobové opisy, napríklad z testamentov. V jeho zbierke sa nachádzajú aj kópie klenotov vystavených v múzeách, ale tiež také, ktoré zostávajú v depozitároch ukryté pred zrakmi verejnosti.
„Šperky sú niečo, čo ak vytvoríme nanovo, tak si ich príbeh nanovo pripomenieme. Čím hlbšie idete do tej minulosti, zistíte, že to naše šperkárstvo bolo ojedinelé, výnimočné. Príbeh ženy je sprítomnený v klenote, pretože ten klenot je fyzicky to najhodnotnejšie, čo tu máme. Samozrejme, že duchovné rozmery to prevyšujú, ale tie uchopiť neviete. Nič bližšie, ako ten šperk na sebe nemala. Ten bol na jej pokožke, ten s ňou žil, častokrát s ňou vyrastal, častokrát bol dedičstvom a niečo, čo zase ona posunula ďalej,“ opísal Uličný.
„Väčšinu svojich šperkov dáma častokrát zanechávala v testamentoch ľuďom, pre ktorých vedela, že budú mať nejaký zmysel a keď nič iné, tak im budú pripomínať ju samotnú. To znamená, množstvo, 90 percent svojich šperkov odkazuje svojim príbuzným a dajme tomu tých desať percent sa častokrát teda nachádza v tom hrobovom mieste. Ale aj to nie je vždy, pretože my to nevieme celkom presne. Väčšina z tých hrobiek je vykradnutých,“ povedal šermiar.
Klenoty plnili praktickú funkciu
Muži dávnych čias nepoužívali šperky na dekorovanie. Okrem rodového či pečatného prsteňa všetky ostatné klenoty plnili praktickú funkciu. Vďaka reťazi im nespadol kabát z pliec, brošňa na čiapke držala pierko a honosná reťaz zas jasne deklarovala spoločenské postavenie. Šperkom boli v minulosti aj gombíky, ostrohy, či dokonca šabľa.
„Umenie, tá krása je niečo, čím je človek živý. Aj keď je doba ťažká, toto nemôžeme zo života vynechať. Umenie v ňom musí byť stále prítomné, pretože nás robí tým, kým skutočne sme. Veľmi rád si z týchto dôb odoberiem pre seba to, čo mi práve vyhovuje. Žijem životom moderného človeka, ale s pohľadom do minulosti, aby som proste vedel, že odtiaľto idem, tu sa nachádzam a tak tým pádom viem, kam idem,“ uzavrel Uličný.
