Z dreva, ktoré ľudia odložili a príroda ho tiež už nepotrebuje, dokáže vyrobiť peknú dekoráciu. Niekto by takým drevom podkúril, Hana Jánska v ňom vidí zaujímavý domček či zvoničku.
„Je to 14 rokov, kedy nastal zlom v mojom živote. Zomrel mi jeden z najbližších ľudí, môj otec, ktorý sa venoval amatérskemu rezbárčeniu. Zbieral staré veci. Nemali sme vtedy pre neho pochopenie. Mala som taký ťažký údel vypratať jeho dielňu. V dielni som ponachádzala nádherné staré dreva, veľmi staré, ktoré už mali život dávno za sebou,“ priblížila výtvarníčka Hana Jánska.
Bolo jej ľúto zbaviť sa ich len tak. V tom čase sa venovala textilnej tvorbe. Zo starých konopných plátien šila rôzne kapsy či štóly a ozdobovala ich nášivkami domčekov. Napadlo jej, že svoj obľúbený symbol skúsi vyrobiť aj z dreva.
„To drevo musí byť naozaj staré, zvráskavené, odžité. A musí byť na ňom vidieť tá patina, ale tá stará, pôvodná, lebo tá je úprimná, nefalšovaná. Vážim si robotu tých starých majstrov, ako dokázali pri svetle sviečky urobiť cinkované spoje,“ povedala pani Hana.
„Keď som už mala trochu zručnosť s tými pílkami, brúskami, tak som chcela, že ešte okrem domčeka spravím aj iné symboly. A napadlo mi, že by bol vhodný vtáčik, ryba, anjel a koník. Vtáčik, ktorý pre mňa znamená nadhľad, slobodu, ryba je štedrosť, zdravie, koník, ktorý mne symbolizuje hravosť a nad tým všetkým stojí anjel,“ vysvetlila výtvarníčka.
Tvorbe Hany Jánskej sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Lucia Čižmáriková:
Využíva aj naplaveniny popri Váhu
Keď sa zásoby z otcovho dreveného dedičstva postupne minuli, bolo treba pozháňať nové „stariny“, pre Hanu Jánsku sa tak začalo nové dobrodružstvo.
Chodí po chotári, objavuje staré stodoly a odnáša si z nich kúsky, ktoré už nikto nepotrebuje. Na prechádzkach popri Váhu so svojím štvornohým pomocníkom zasa zbiera rôzne drevené naplaveniny.
„Najviac ma baví chodiť a nachádzať vyhodené skvosty. A za každým takýmto skvostom vidím tie chlapské mozole našich pradávnych predkov. A k tomu ja mám veľkú úctu. Nedovolila by som to, aby to oheň len tak pohltil,“ skonštatovala výtvarníčka Hana.
Tvorba je pre ňu terapia
Roky tvorivej práce v najlepšom slova zmysle poznačili aj jej byt. Niet miesta, kde by neodpočívali hotové dielka alebo starostlivo naukladané kúsky dreva, ktoré ešte len čakajú na to, kým si ich pani Hana vezme do parády.
„Celá táto tvorba je pre mňa obrovská terapia. Pomáha mi to preklenúť všelijaké osobné úspechy, neúspechy. Keď sa vžijem do toho, a to je práve to spomalenie, ktoré som potrebovala, tak sa sústredím len na to, čo mi ide pod rukami. Je to pre mňa veľmi ozdravný proces,“ priblížila výtvarníčka.
Dodala, že obrovským bonusom je, keď sa jej výtvor niekomu páči. „Keď to vedia oceniť aj iní ľudia, čo je za tým. Sú to vlastne spomienky na našich predkov, To boli tí prví, ktorí z toho dreva niečo vytvorili a ja im už len dávam nový príbeh,“ uzavrela.
