Svoj život zasvätil službe v horách. Tatranec Juraj Husovský vytrval 55 rokov pri jednom povolaní. Pracoval ako technik na lanových dráhach. Na najvyššie položenom pracovisku sa staral o bezpečnosť turistov vo Vysokých Tatrách.
Pozná príbehy aj dôležité míľniky najvyššie položených lanoviek. Už ako mladý na tatranských svahoch lyžoval aj pracoval. „Mali sme povinnú prax a ja som už vtedy sem chodil na lanovku, to znamená od roku 1968,“ opísal vedúci elektroúdržby lanových dráh Juraj Husovský.
Učili sa od skúsených strojníkov. Zariadenie poznali natoľko, že si mohli aj čo-to dovoliť. Dnes by im mnohé výstrelky neprešli.
„Keď pustil lanovku, 20 minút trvala jazda, tak on za desať minút po štarte si dal kutáč, podložil si zabezpečovacie zariadenie, vybehol na Encián, tam si dal pivo a zbehol dole a už aj spomaľoval na štarte,“ povedal Husovský.
Nová technológia
Prístroje a zariadenia zapadli prachom. Nahradila ich nová technológia. V starej strojovni na Skalnatom plese však stále cítiť minulé časy. Na starú lanovku neostala len spomienka.
„Vo veži Enciánu bolo napínanie, takže tu chodili také vozíky a zvlášť Lomnický štít a zvlášť Tatranská Lomnica. Moja túžba ozaj je, aby sa to spracovalo, to múzeum,“ vysvetlil vedúci elektroúdržby lanových dráh.
Dlhé roky bol vedúcim prevádzky elektrických zariadení. V práci bol častejšie ako doma. Niekedy aj neplánovane.
Príbehu Tatranca Juraja Husovského sa v Správach z regiónov venovala redaktorka Miriam Hozzová:
„Bolo veľa prípadov, že nás zafúkalo, ale rekord je, že takéto počasie a hlavne aj technická porucha bolo, že ostali na Lomnickom štíte 40 dní. To bolo asi v roku 1975,“ povedal Husovský.
Žili v symbióze s prírodou. Prírodné živly ich veľa naučili. Boli svedkami tragédií aj záchranných akcií. „Jedného zasiahla búrka, to som nechcel veriť. Išli sme ho kriesiť a on vybehol, že ‚dobre je‘ a v päte mal veľkú dieru. Normálne to smrdelo ako guma, tak preletel blesk cez neho šťastlivo,“ opísal.
Problémy im spôsoboval vietor aj námraza. Príroda im ukázala svoju silu aj krásu. Cesta do práce bola vždy jedinečná. Pre Juraja Husovského táto dennodenná púť po viac ako polstoročí skončila. „Taká nostalgia, viete, ako keď odchádzate po toľkých rokoch, kde sa vám páčilo, kde ste poznali sám seba,“ povedal.
Kolegov vyškolil aj inšpiroval. Prácu na lanovke už prenecháva mladším generáciám.
