Nie každá elektráreň, ktorá doslúži svojmu účelu, má to šťastie, že sa premení na kultúrny stánok. V Poprade sa to podarilo. Tatranská galéria sídli v budove bývalej parnej elektrárne a svojim návštevníkom ponúka unikátny zážitok. Môžeme tu obdivovať zbierky, ktoré inde nenájdete.
„Keď prichádzali umelci do Tatier tvoriť, maľovať, chceli, aby ich diela mali možnosť aj vzhliadnuť ľudia, aby neviseli len v obývačkách, a tak vznikla myšlienka zriadiť tatranskú galériu,“ uviedla riaditeľka Tatranskej galérie Anna Ondrušeková.
Spočiatku sídlila v rôznych budovách, na rôznych miestach, v Starom aj Novom Smokovci. Napokon si svoj domov našla v Poprade, v pôvabnej historickej stavbe, ktorá je dnes dominantou mesta.
„Sme hneď vedľa železničnej stanice, vedľa parku, takže každý, kto príde do Popradu, musí prejsť okolo nás. Ide o príbeh starý z minulého storočia. Začal niekedy okolo roku 1908, keď bolo potrebné vyriešiť dodávku elektrickej energie pre Tatry, najmä pre novovzniknutú električku,“ ozrejmila Ondrušeková.
Tatranskej galérii v Poprade sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Lucia Čižmáriková:
Turbíny nahradilo umenie
Tak vznikla parná elektráreň, ktorá fungovala až do 60. rokov minulého storočia. Turbíny neskôr nahradilo umenie, no cesta industriálnej pamiatky k novému životu nebola vymaľovaná ružovými farbami.
„Myšlienka po revolúcii premeniť túto budovu na galériu bola najprv snom, potom neustálym bojom v rôznych sférach. Až po 15 rokoch rekonštrukcie sme sa dočkali, že Tatranská galéria v roku 50. výročia svojho vzniku mala konečne dôstojný stánok,“ povedala riaditeľka galérie.
„Ide o budovu, hovoríme tomu tzv. technická secesia. Myslím si, že nikdy nepočítali s tým, že to niekedy bude kultúrna pamiatka. Stavitelia si naozaj dali tak na tom záležať, že dnes obdivujeme trvácnosť tejto stavby, krásne vyskladané ornamenty, ktoré sú typické pre taký druh technických stavieb z tohto začiatku 20. storočia, nielen u nás, ale aj v zahraničí,“ pokračovala.
Krásne výstavné priestory
Objekt sa pýši krásnymi výstavnými priestormi, knižnicou či depozitom, kam sa bežný návštevník nedostane. My s kamerou áno.
„Na malej ploche je umiestnených 3 300 diel z rôznych žánrov. Maľba, grafika, úžitkové umenie, socha, fotografia, máme tu všetky naše diela, ktoré galéria za svoju 65-ročnú históriu nazbierala. Sú tu diela rôznej kvality, samozrejme, že aj lepšie, aj horšie, ale sú aj tie, na ktoré môžeme byť naozaj hrdí. Sú tu rôzne dobové tlače. Najstaršie diela máme z roku 1780,“ prezradila Ondrušeková.
„Máme teraz ucelenú zbierku takmer 30 diel od Jana Hálu, ktorého stála expozícia vo Važci bola pred viac ako 20 rokmi vykradnutá. Máme jedny z tých najhodnotnejších, najkrajších diel, ktoré sa dostali do našej galérie. Minule prišli japonskí turisti a boli nadšení z Jana Hálu. Takže to je taký paradox, že my to až tak nevnímame, ale náhodní návštevníci sa veľmi zaujímajú o tieto diela,“ skonštatovala riaditeľka galérie.
Tvorivá para galérii nechýba
Aj keď sa turbíny bývalej parnej elektrárne prestali točiť už dávno, tvorivá „para“ Tatranskej galérii v Poprade rozhodne nechýba.
„Hneď na začiatku sme si dali motto, že z tejto budovy chceme urobiť nielen suchopárnu galériu, ale že to má byť pokračovaním továrne. Že to nebude továreň na elektrinu, ale továreň na zážitky. V budove sa nekonajú len výstavy, robíme tu koncerty, prednášky, divadelné a tanečné vystúpenia. Pre návštevníkov sa snažíme robiť, aby sa tu cítili dobre, aby energia, ktorá tu zostala z pôvodných turbín, prešla na nich. Aby sa tu na jednej strane upokojili, ale na druhej strane aj získali duševnú energiu pre ďalšie dni a pre to vnímanie umenia, ktoré je pre náš život tak potrebné,“ uzavrela Ondrušeková.
