Niektorí si možno pamätáte pravidelné, zväčša povinné návštevy v izbe revolučných tradícií. Partia nadšencov histórie, hoci minulý režim nezažila, si vybrala obdobie bývalej Československej socialistickej republiky a založila originálne múzeum.
„Odmalička nás zaujímala história. Keď sme športovali v mladšom veku, tak sme zháňali trojuholníkové vlajočky. Na jednej strane bolo napríklad JRD Petra Jilemnického a na druhej strane bol klub dediny,“ opísal zakladateľ Izby revolučných tradícií Filip Poledovič.
Do múzea, ktoré je spomienkou na bývalú ČSSR, sa bola v relácii Slovensko v obrazoch pozrieť redaktorka STVR Lucia Čižmáriková:
Tak sa dopracovali až k múzeu – začínajú februárom 1948 a končia novembrom 1989. „Nič predtým ani nič potom nezbierame. Izba revolučných tradícií je v podstate múzeum, ktoré mapuje bežný život človeka v Československej socialistickej republike,“ doplnil Poledovič.
Podobné „zariadenia“ našli v minulosti roztrúsené po mestách, dedinách, fabrikách a školách po celej krajine. Ľuďom mali pripomínať revolučnú minulosť pracujúcich a zdôrazňovali pokrokové tradície.
Exponátov v tejto izbe revolučných tradícií je neúrekom. Pre niekoho to môžu byť „nepotrebnosti“, ktoré zaberajú miesto v dome. Filip s kamarátmi im vdýchli nové poslanie a jednotlivé kúsky už prestali počítať.
„V roku 2019, keď nás zapísali do knihy slovenských rekordov, tak to bolo niečo cez 10 613 kusov. Ale píše sa rok 2026 a asi raz toľko,“ podotkol Poledovič.
Uniformy, dobová tlač i tabule
Éru socializmu pripomínajú aj busty, obrazy, rôzne predmety osobnej potreby, plakety za dobre vykonanú prácu, tzv. rády práce, dobová tlač, smaltové tabule dnes už neexistujúcich fabrík či veľvyslanectiev. Jedna originálna je z bývalého zastupiteľstva v Severnej Kórei.
„Jedna bola vyvesená v Prahe, druhá bola niekde v sklade odložená. Tak sa k nám dostala po 20 rokoch, keď už dávno nikto netušil, že to niekto bude niekedy zbierať. A československá je originálna zo štátnych hraníc. A je tam aj dobový námet, že bola postrelená, keď niekoho asi naháňali pri úteku za západom,“ opísal Poledovič.
„Bývalý šofér ČSAD autobusu, ktorý 30 rokov jazdil jednu linku, keď išiel na dôchodok, mal doma fungel neodbalenú uniformu, od topánok cez sako, nohavice, zimný kabát. To sú veci, ktoré sú nezaplatené peniazmi,“ dodal.
V múzeu nájdeme aj dres reprezentačného hokejového brankára Vladimíra Dzurillu. Podľa zakladateľa múzea je všetko originál, dokonca aj mikina z roku 1975, ktorú mal počas našej návštevy na sebe.
Ďalšou zaujímavosťou je porcelán z Pražského hradu z čias pôsobenia „jediného Slováka, ktorý bol na Pražskom hrade, Gustáva Husáka“. „To boli upomienkové predmety, keď sa vítali delegácie zo spriaznených socialistických krajín, tak im dávali porcelány so štátnym znakom. Či podšálku, alebo obedovú súpravu a tak ďalej,“ dodal.
Prezradil, že expozíciu sa snažia časom tematicky obmieňať. „Napríklad, keď sú nejaké výročia, či už Slovenského národného povstania, tak sa spraví taká expozícia. Alebo potom stála expozícia, celoročná, je automoto,“ poznamenal Poledovič.
Predmety lákajú filmárov
Socialistické poklady z izby revolučných tradícií lákajú aj filmárov. Niektoré kúsky si tu vybrali a zvečnili na striebornom plátne.
„Zapožičali sme exponáty aj do rôznych relácií a najviac, čo sme hrdí, bolo, keď sa natáčal film ohľadom Alexandra Dubčeka. Kancelária, priamo Dubčekova, stôl, uniformu – sako, nohavice a vybavenie kancelárie, obrazy, cigarety, popolníky a tieto všetky veci,“ uviedol zakladateľ múzea.
Partia kamarátov zbiera a vystavuje predmety z obdobia, ktoré pozná len z rozprávania svojich rodičov. Filip sa narodil krátko po revolúcii, história ho zaujíma, študoval politológiu a prostredníctvom múzea si s kamarátmi plní sen. Radi sa oň podelia s každým záujemcom.
„Nájdu si nás cez sociálne siete alebo na internete. Všade je dostupné verejné telefónne číslo, zavolá sa dopredu, dohodne sa termín a pre nikoho nemáme zatvorené dvere,“ skonštatoval Poledovič.
„Sen by bol, aby mladšia generácia od nás, ktorí už ani 90. roky nezažili, ktorí sú narodení už v inom storočí, si mohli pozrieť, ako žili ich už dedkovia, lebo rodičia, to tiež nezažili. A hlavné, aby sa pol storočie našich spoločných dejín nehodilo do koša.“
