V minulosti bolo počuť rinčanie kovu z kováčskej vyhne v každej dedine. Bez majstrov kováčov sa ľudia nezaobišli. Dnes je to skôr zriedkavé povolanie, najmä u žien. Andrea Kosecová je tá povestná výnimka, ktorá potvrdzuje toto pravidlo.
„Ku kováčskemu remeslu som sa dostala ako úplne malé dieťa, keďže ocko je tiež kováč a ako malá som stále pri ňom sedávala v dielni a sme sa rozprávali. Stále som sledovala, čo robí, ako robí, aj som sa ho pýtala. Ako 12-ročná som si prvýkrát zakúrila vo vyhni a začala som si skúšať, čo to vlastne je, čo mi to povie. Tak ma ten oheň a železo uchvátili, že až som sa do toho zamilovala,“ opísala umelecká kováčka Andrea Kosecová.
„Uvažoval som, že ak bude veľmi šikovná, tak pôjde ako doktorka, právnička a tak ďalej. Ak bude menej šikovná, urobí nejaký gymplík. Keby jej to nešlo, tak bude upratovačka, kaderníčka. A ona mi zahlásila, že oco, ja idem za kováča. Išli sme na talentové skúšky a Andreu prijali,“ povedal otec a umelecký kováč Tibor Kosec.
Umeleckej kováčke sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Zuzana Ševčíková:
Jediné dievča v ročníku
Andrea vyštudovala umelecké kováčstvo na známej Škole umeleckého priemyslu v Kremnici. V ročníku bola jediné dievča.
„Po ukončení kremnickej školy som ešte išla do Turnova na strednú umelecko-priemyslovú školu na odlievanie kovov, pretože na Slovensku to už vtedy bohužiaľ nefungovalo. K tomuto ma tiež naviedol ocko, lebo keď sme boli deti, tak nám vysvetľoval princíp odlievania strateného vosku na jednej soške, čo má starká v izbe, takého anjelika. Stále som nad tým rozmýšľala, ako to vlastne mohlo fungovať,“ prezradila kováčka.
„Môj repertoár výrobkov je veľmi široký. Čo sa týka odlievania, tak tam mám napríklad rôzne drobné plastiky, alebo potom plakety pre obce. Tiež rôzne sochy, plastiky a podobne. Ale samozrejme robím aj menšie veci, ako sú napríklad nejaké šperky, ružičky, drobné sochy, plastiky,“ vymenovala Kosecová.
„Má talent. Myslím, že má ešte viac ako talent. Aj obrovskú chuť to dokazovať a aj dokázať. Niekedy ma poučuje, tak ju zabrzdím. To sa nedá, že budeme otca poučovať. Naučila sa dosť v škole aj doma, vie samostatne pracovať, nepotrebuje sa stále vypytovať. Niečo si v hlave zloží, že takto to budem robiť a už to ide,“ opísal Kosec.
3×
Medzi mužmi sa poľahky presadila
Andrea, ako nám prezradila, je najšťastnejšia, keď môže zafúľaná od sadzí pracovať vo svojom kráľovstve. Miluje oheň a so svojou usmievavou povahou sa poľahky presadila aj medzi mužmi.
„Väčšina ľudí si pri kováčskom remesle predstaví veľkého silného statného chlapa, ako drží kladivo a búcha do železa, ale nevie si tam predstaviť ženu. Nikdy som to takto nevnímala, keďže som v tomto prostredí vyrastala. Kováčstvo som videla od mala, od 12 rokov, ako som začala skúšať, vymýšľať, experimentovať, tak mi to neprišlo také zvláštne, že ako žena idem robiť toto remeslo. Síl mám našťastie dostatok. V prípade, ak by som mala málo sily, tak použijem rôzne pomôcky, ako sú buchary, lisy a podobne,“ dodala kováčka.
Umelecká kováčka Andrea Kosecová sníva o tom, aby jej diela robili radosť mnohým ľuďom a prežili storočia. Pri pohľade na jej húževnatosť a na fakt, že kov vydrží veľmi dlho, je pravdepodobné, že sa jej sny splnia.
