Lesy sú naším bohatstvom. To, že sa o ne treba starať, vedeli už pred 300 rokmi aj ich šľachtickí majitelia. Zo vzdialených končín monarchie vtedy Pálffyovci zavolali na svoje pozemky lesných hospodárov. Potomkovia Karpatských Nemcov tu stále žijú a dnes objavujú svoju históriu.
V dôsledku vojen, morových epidémií a drancovania Mongolov, Tatárov či Turkov bol v stredoveku na našom území nedostatok pracovných síl. Panovníci to už od 16. storočia riešili osídľovaním horného Uhorska prisťahovalcami. Jedni z posledných sem prišli na pozvanie Pálffyovcov. Aby ochránili a zveľadili svoje lesy, povolali na naše územie celé rodiny lesných hospodárov.
„Pálffyovci boli šikovní, veľmi múdri a vzdelaní ľudia. Zariadili si systém ochrany hôr, dreva a rozvoja drevného hospodárstva tak, že okolo roku 1780 prišli prví kolonisti, ktorí obsadili naše hory a začali pracovať s drevom,“ objasňuje dokumentarista histórie Huncokárov Dušan Dobrovodský.
„Prišli z nemecky hovoriacich území Habsburskej monarchie, prevažne z území dnešného Rakúska, Štajerska, Tirolska, Korutánska, Salzburska. Prichádzali však aj z území dnešného Nemecka, z Bavorska,“ vysvetľuje predseda združenia Potomkovia Huncokárov, o. z. Ján Graus.
„Keď prišli prví drevorubači holzhakeri, vysadili napríklad Záhorie borovicami,“ uvádza Dobrovodský.
Histórii Huncokárov sa v relácii Slovensko v obrazoch venovala redaktorka Monika Mannová:
Pôvod slova
Panstvo sa mohlo spoľahnúť, že v lesoch, ktoré obhospodarovali, nebudú ľudia z okolitých dedín kradnúť drevo a pytliačiť. Nemecky hovoriace rodiny sa s domácim obyvateľstvom nestýkali. Tí ich posmešne prezývali „huncokári“.
„Je to z nemeckého slova holzhacker, ktorý sa skomoleninou zmenil na huncokár,“ pokračuje Graus.
Usadili sa na viacerých lokalitách Slovenska. Na južnej strane Malých Karpát poznáme takmer 50 usadlostí, kde žili.
„Bolo pre nich charakteristické najmä to, že žili veľmi súdržne. Každý býval v domčeku v lese, ktorý im nepatril, ale postavili im ho ich zamestnávatelia. Bývali od seba približne pol hodinu chôdze, ale všetci sa poznali z Malých Karpát. Aj manželstvá uzatvárali takmer výlučne len s touto komunitou. Boli veľmi verní svojim zamestnávateľom,“ hovorí Graus.
„V hierarchii bol drevorubač, nad ním bol lesník, nad ním bol polesný. Jedni na druhých videli a kontrolovali sa. Bolo to ako u Baťu v továrni. Bola to taká spoločná zodpovednosť. Tak sa to prenášalo z generácie na generáciu. Pálffyovskí huncokári boli ušľachtilí, povahou boli takí malí šľachtici,“ uvádza Dobrovodský.
Život vo viere
„Viera v Boha bola pre nich veľmi dôležitá. To bolo základ ich života. Preto si uctievali cirkevné sviatky,“ pokračuje Graus.
„Keď to mali ďaleko do kostola, veriaci si robili pobožnosti svoje niekde pri kríži. Považovali to za svätenie nedele. Tá česť a spravodlivosť boli jediné hodnoty, ktoré rodičia mali. Ani my deti sme im to nesmeli pokaziť. Ak nás niekto oslovil v cudzej reči, museli sme odpovedať v tej istej reči. Deti už museli poznať tri reči,“ objasňuje Dobrovodský.
„V dávnejších počiatkoch, napríklad v 18. storočí, chodil učiteľ medzi jednotlivými lokalitami. Dva až tri týždne pobudol na každom mieste. Takto tie deti učil,“ hovorí Graus.
Po zrušení nevoľníctva časť Huncokárov Pálffyovské územia opustila. Niektoré rodiny sa zo Slovenska museli vysťahovať po 2. svetovej vojne. Mnohí tu však ostali a o svoj rodokmeň sa dnes zaujímajú ich potomkovia.
„Robili sme si rôzne stretnutia. Prvé bolo v roku 1979 v Sološnici na Žliabkoch,“ vysvetľuje Dobrovodský.
„Mávame dvakrát do roka stretnutia, tak ako naši predkovia. Bolo nám ľúto, že pamiatky našich predkov sú v zlom stave. Napríklad, neďaleko odtiaľto je cintorín. Lesný cintorín, na ktorom pochovávali drevorubačov. My sme sa rozhodli, že ho zrevitalizujeme, obnovíme,“ uvádza Graus.
Členovia občianskeho združenia sa počas pátrania po svojich predkoch stretli aj s potomkom šľachtického rodu. V archíve, ktorý im sprístupnil, našli hotové poklady.
„Za najväčší objav považujeme materiály, ktoré sme našli vo Viedenskom štátnom archíve. Pálffyovská rodina má veľmi bohatý archív. Keď sme začali listovať v tých hrubých knihách, z ktorých každá má asi 300 strán, videli sme, že sú tam fotografie z Modry či z Harmónie. Sú tam namaľované drevorubačské domy! Dozvedeli sme sa tam, ako tí naši drevorubači žili,“ dodáva Graus.
