Prehliadka hradu či inej pamiatky už nemusí byť vždy len o výklade sprievodcu. V dnešnej dobe sú mnohé expozície doplnené o interaktívne prvky či iné zaujímavé akcie. Medzi ne patrí aj divadelné predstavenie.
Návštevníci tak dostávajú históriu naservírovanú cez divadelné scénky, hercov, kostýmy a zaujímavé dialógy. Zoznámte sa s partiou, ktorú práve toto baví.
„S kolegami sme sa stretli ešte na vysokej škole Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. V prvom ročníku bol vypísaný konkurz do divadelného krúžku, ktorý viedla pani profesorka Božidara Turzonovová. Stretnúť takúto herečku par excellence bol prvý splnený sen. Druhý prišiel vtedy, keď nás vzali do divadla. Tam sa začala písať naša spoločná cesta, ktorá keď skončila ukončením vysokej školy, tak sme si založili divadlo Z malého Ríma,“ priblížila ochotníčka Lucia Nagyová.
Bolo to už pred 14 rokmi. Ansámbel divadla dnes tvoria mladí ochotníci rôznych profesií. Nájdete medzi nimi manažérov, zdravotnú sestru, učiteľa, recepčného či televíznu redaktorku. Ako každý súbor, tak aj divadlo Z malého Ríma má svojho umeleckého šéfa.
„Principál je také zastaralé slovo pre režiséra alebo vedúceho divadla. A kedysi sa používalo pri kočovných divadlách, čo my sme, keďže cestujeme naprieč celým Slovenskom,“ vysvetlil principál divadla Z malého Ríma Tomáš Kramár.
Pozrite si reportáž redaktora Michala Slaničku z relácie Slovensko v obrazoch:
Ožívajú historické osobnosti
Vďaka partii ochotníkov ožívajú na autentických miestach historické osobnosti. V Čachticiach grófka Alžbeta Bátoriová a jej manžel František Nádašdy, na hrade Beckov kráľ Žigmund Luxemburský a v Dome hudby v Trnave hudobný skladateľ Mikuláš Schneider Trnavský.
Na ďalších miestach môžete stretnúť jazykovedca Antona Bernoláka, palatína Juraja Turzu či Pietra Travagliu, talianskeho sochára, maliara a hlavného staviteľa Empírového divadla v Hlohovci.
„Diváci majú pridanú hodnotu, že idú na hrad alebo zámok nielen s nejakým lektorským výkladom, ale môžu si pozrieť tú pamiatku na základe nášho predstavenia,“ uviedol Tomáš Kramár.
„Je dôležité vybrať tie najkľúčovejšie fakty a rozumne ich usporiadať do dialógov, na čo máme našich scenáristov, manželov Melichovcov. Bremeno je hlavne na nich, keď nám píšu scenáre,“ doplnila Lucia Nagyová.
„Keď sme napríklad v minulosti hrali predstavenie na Beckovskom hrade, kde bol aj Móric Beňovský spomínaný, tak dokonca ešte oslovili, vďaka kontaktom Štátneho archívu v Trnave, žijúcich potomkov, aby si preverili, či mal naozaj Móric Beňovský toľko detí, koľko sa spomína. Takže všetko je to podľa historických faktov doložené,“ povedal principál Tomáš Kramár.
Atmosféru dotvára aj počasie
„Akonáhle si oblečieme kostýmy, nie sme to už my, ale sme v postave. Tak vystupujeme celý čas, pokiaľ máme kostým na sebe,“ uviedol ochotník Peter Ďurík.
„Veľakrát sa nám stalo, že počasie nám neprialo a začalo pršať. Vtedy je ťažké hrať. Jednak kvôli ľuďom, ale aj kvôli kostýmom, ktoré máme na sebe. Na druhú stranu, keď prší a hráme napríklad krvavú grófku Bátoričku, to počasie keď prší a je búrka, tak má to úplne inú atmosféru,“ povedal ochotník Michal Pavlov.
„Postavy sú minulosťou a cez nás môžu znova ožívať. Je to naozaj skvelý pocit a keď aj človek vidí divákov, že niekedy ani nedýchajú,“ povedala ochotníčka Anna Gajdyová.
„Nebudem klamať, ja som nikdy nemal nejako extra rád históriu, ale možno práve kvôli tomu divadlu sa mi ten vzťah dosť prehĺbil. Osobne mám najradšej buď Čachtický hrad alebo hrad Beckov, ktoré sú nielenže krásne zrekonštruované, ale tým, že tam pravidelne hráme už niekoľko rokov, tak sa tam cítime veľmi dobre,“ vysvetlil Michal Pavlov.
Popularizácia histórie medzi žiakmi
Oživenie hradov a zámkov je pre Petra Ďuríka srdcovka aj preto, lebo učí históriu. „Takýmto spôsobom ju popularizujem aj medzi žiakmi. Keď je možné, tak aj na hodine sa snažím priblížiť charaktery, robiť nejaké vtipy, zahrať niečo a takýmto spôsobom ozvláštniť výuku a nalákať žiakov, aby mali históriu radi,“ dodal.
„Moje najobľúbenejšie sú Smolenice. Tam hráme jedno skvelé podujatie – Strašidlá na Smolenickom zámku. Ani by mi nenapadlo, aké to bude náročné, dvanásť hodín v kuse hrať. Ľudia chodia v päť až desaťminútových intervaloch a my stále hráme. Každá skupina ľudí je iná, takže je to veľmi náročné, ale o to krajšie,“ skonštatovala Anna Gajdyová.
Divadlo Z malého Ríma dokazuje, že históriu nemusíme spoznávať len z kníh a učebníc. Stačí pár kostýmov, dobrý text a nadšení ľudia, ktorí ju dokážu zahrať priamo pred divákmi. Záujem publika potvrdzuje, že takýto spôsob jej rozprávania má neopakovateľné čaro.
