Jeho príbeh siaha hlboko do stredoveku – k mníchom, uhorským panovníkom, rytierom a poľovačkám. Vystriedal viacerých majiteľov, obľúbil si ho aj kráľ Matej Korvín. Počas druhej svetovej vojny vyhorel a nasledujúce desaťročia len chátral. Dnes tento strážca údolia za riekou Slatina píše nové príbehy.
Už v stredoveku lesy plné divej zveri lákali mocných mužov na miesto, kde stojí zámok Vígľaš. Ako poľovnícku rezidenciu ho využíval Karol Róbert z Anjou, ktorý vládol v Uhorsku v rokoch 1308 až 1342. Šľachticom pri love pomáhali vycvičené dravé vtáky, a tak sokoliari tu nechýbajú ani dnes.
„Sokoliarstvo je prastaré umenie lovu s pernatými dravcami, ktoré existuje na svete už viac ako štyritisíc rokov a štyritisíc rokov sa človek snaží si toho dravca zdomestifikovať,“ uviedla lektorka a sokoliarka Monika Šipulová.
„Sokoliarstvo zažívalo najväčší rozmach v stredoveku, keď bolo výsadou kráľa a šľachty vlastniť sokola rároha, sokola loveckého a za výborne vycvičeného sokola boli dokonca vymieňané územia, ukončované spory, prípadne slúžil ako dar pre kráľa alebo ako svadobný dar,“ doplnila Šipulová.
Strategický význam hradu
Hrad Vígľaš mal strategický význam. Nachádza sa hlboko v lesoch a kontroloval údolia za riekou Slatina. Slúžil ako pevnosť aj ako obľúbené kráľovské sídlo. Srdcom zámku je kaplnka.
„Nevieme presne, ako kaplnka vyzerala v minulosti, neexistujú žiadne záznamy v kronikách, v knihách. Vieme, že v 17. storočí kaplnka slúžila ako sýpka obilia a pôvodná kaplnka, kde sa slúžili omše, bola presunutá do vedľajšej časti,“ povedala Šipulová.
„Kaplnka je zrekonštruovaná alebo teda zakonzervovaná v goticko-renesančnom slohu. O tom svedčia aj nábehy na krížovú klenbu, ktoré boli odhalené počas rekonštrukcie, a zároveň je to najstaršia časť celého zámku. Kaplnka je zasvätená sv. Michalovi Archanjelovi a keďže je riadne vysvätená, konajú sa tu sväté omše pravoslávne, grécko-katolícke, rímokatolícke, evanjelické, essénsko-kresťanské a starokatolícke omše,“ priblížila sokoliarka.
„Bohoslužby týchto cirkví sa nekonajú na pravidelnej báze, napríklad pravoslávni tu majú bohoslužby štyrikrát až šesťkrát do roka, čo je pravidelnejšie sú svadobné obrady a niekoľkokrát sme tu mali aj krstiny,“ doplnila.
Staroveká atmosféra zámku
Stredovekú atmosféru umocňujú aj expozície s dobovými zbraňami a brnením, ktoré pripomínajú urodzených majiteľov zámku.
„Veľká rytierska sála bola zrekonštruovaná podľa starých fotografií a taktiež aj podľa záznamov z kroník z Budapešti. Vďaka záznamom vieme, ako táto miestnosť vyzerala. Z pôvodnej krásnej gotickej klenby sa zachovala iba malá časť, a to spodný nábeh na krížovú klenbu, všetko ostatné je dorekonštruované. V tejto miestnosti sa nachádzajú repliky zbroje kráľov, ktorí nám kraľovali a zároveň boli aj majiteľmi zámku Vígľaš,“ vysvetlila Monika Šipulová.
Stojí tu Karol Róbert z Anjou, jeho syn Ľudovít Veľký, Matej Korvín – aj on zámok využíval ako miesto na oddych. Pôsobil tu aj Žigmund Luxemburský, ktorý dal hrad prestavať na poľovnícky zámok. Jeho meno sa spája aj s menej známym stredovekým rytierskym rádom.
Rád Draka
„Rád Draka, znie ako rozprávka, ale v skutočnosti naozaj existoval. Založil ho Žigmund Luxemburský so svojou druhou manželkou Barborou Celjskou a úlohou tohto rádu Draka bolo ochraňovať a sceľovať kresťanov a zároveň bojovať proti pohanom, vo vtedajšej dobe za pohanov boli považovaní Turci,“ objasnila lektorka a sokoliarka.
Symbolom rádu bol drak hryzúci si vlastný chvost a červený kríž svätého Juraja – patróna vojakov a rytierov. Všetky stretnutia členov Rádu Draka sa údajne uskutočňovali práve na zámku vo Vígľaši. Jeho jedinou ženskou členkou bola Barbora Celjská, Žigmundova manželka.
Zámok spravovala až do jeho smrti v roku 1437. Stredoveké obdobie, keď na zámku panoval najväčší ruch a život, dnes pripomínajú aj nástenné maľby.
„Jedáleň je venovaná rodine Anjuovcov a preto tu nesmú chýbať všadeprítomné anjuovské ľalie na obvode po stenách, taktiež na koberci a stredom pozornosti je anjuovská stredoveká nástenná maľba, ktorá bola prekreslená z kroniky a dokumentuje stredovekú anjuovskú hostinu na začiatku 14. storočia,“ opísala Šipulová.
V druhej polovici 16. storočia zohral zámok Vígľaš významnú úlohu v protitureckých bojoch. Zmenil viacero majiteľov, viackrát vyhorel, výrazne ho poškodila najmä druhá svetová vojna. Za dnešnú podobu vďačí rozsiahlej rekonštrukcii. Hoci je táto národná kultúrna pamiatka zo 14. storočia v súkromných rukách, sídlo uhorských kráľov je otvorené aj pre verejnosť.
