Daniel Hevier svoju tvorbu prezentuje na sociálnych sieťach a stal sa z neho influencer. Na istú chvíľu pociťoval priam závislosť. Stretáva sa aj s nenávistnými komentármi, no ako vraví, nie je ich veľa. Spisovateľ v rozhovore hovoril o šikane, povinnom čítaní aj o knihách, na ktorých v súčasnosti pracuje.
Ste úspešný influencer. Na rôznych sociálnych platformách vás sleduje viac než 100-tisíc ľudí. Ako ste sa k tomu dostali? Bola to zvedavosť alebo povinnosť?
Bola to určite zvedavosť, radosť a túžba stretávať ľudí. Lebo spisovateľ je osamelé remeslo. Niečo si napíšeme, nikto nás pritom nevidí, nikto nám netlieska, a potom len čakáme, či knižka zaberie, či sa číta, či sa vypredá.
No ale keď napíšem nejaký status, tak hneď vidím odozvu. Keď je aktuálny, sú to tisíce, desaťtisíce reakcií – lajkov a „páčikov“, hejtov a všelijakých obrázkov a názorov. Robím tam aj kreatívne cvičenia pre mojich sledovateľov, aby sa aj oni mohli tvorivo realizovať.
Odozva je spontánna a rýchla. A podľa mňa nikto nechce byť v kúte zakríknutý, najmä keď je umelec, chce ukázať svoj talent, schopnosti. Očakáva, že bude mať nejaké publikum, či už potlesk alebo piskot.
Najprv bol Facebook, tam mám najviac followerov. Potom pribúdali ďalšie sociálne siete. Dnes som už na všetkých.
Máte nejaké ranné rituály? Čo robíte medzi prvými vecami ráno?
Medzi prvými si natiahnem hodinky, potom si pozriem mobil, či nemám nejaké SMS-ky. A ešte taký polospiaci sa doťapkám k počítaču, kde otvorím najmä to „F-ko“ (Facebook) a hovorím si, že sa len pozriem a idem ďalej, naraňajkovať sa, dať si lieky a zrazu ubehne polhodina, niekedy hodina.
Potom si musím dať po prstoch: „Už si dosť veľký na to, aby si bol závislý od obrázkov a textíkov.“ Potom sa už spamätám a idem tvoriť.
Čo robíte na sociálnych sieťach, keď sa na nich viete tak „zaseknúť“? Čítate komentáre alebo sledujete obsah iných?
Čítam aj komentujem, aj sa zapájam do hádok. Mal som obdobie závislosti, ktoré som pociťoval, bolo to pred viacerými rokmi. Musel som si dať „abstinenciu“.
Normálne som mal aj abstinenčné príznaky. Ráno som bol taký, že idem tam. Ale povedal som si: „Nejdem.“ A vydržal som niekoľko mesiacov. Potom sa to upokojilo a dnes to mám, ako hovoria vyliečení alkoholici, pod kontrolou.
Takže pristupujete k tomu profesionálne. Viete, koľko času denne na sociálnych sieťach strávite? Robíte si obsah sám?
TikTok mi robí agentúra, dievčatá, ktoré sú veľmi šikovné. Ja nahrám obsah, oni ma natočia a postarajú sa o postprodukciu. Dajú tam srdiečka, emotikony. To by som už sám nezvládol.
Ostatné siete si robím sám. Veľmi ma teší najmä LinkedIn, lebo je profesionálnejší. Tam dávam tvorivejšie, kreatívnejšie statusy.
Veľmi ma teší, že si vždy k tomu robím obrázky. Na TikToku mám pri každom videu iné tričko, čo ma tiež baví, lebo som taký amatérsky dizajnér. Je to pre mňa tvorivá práca.
A utešujem sa, že to nie je len márnomyseľnosť, lebo tam mám kopu materiálu, z ktorého niekedy môže byť kniha. Humorná aj vážna alebo inšpirujúca. Mám skupinu, ktorú som založil na Facebooku, volá sa Slovíčatko. Tam už roky rodičia píšu výroky svojich detí. Všelijaké skomoleniny, geniálne hlášky. Bola by škoda, keby to tam ostalo zabudnuté. Určite z toho niečo bude.
Sociálne siete ste teda poňali ako novú formu umeleckého vyjadrovania.
Áno. Je to môj nový štetec, nový písací stroj, nové plátno. Je to nové médium. Beriem to rovnocenne so všetkým ostatným. Možno raz budeme spomínať: „Pamätáš, keď ešte boli knihy?“ No, niečo sa mi marí.
Dnes majú mladí ľudia svojich hrdinov medzi influencermi. Možno práve týmto smerom pracujete aj vy.
Nie je to vykalkulované. V každom umelcovi je zrejme influencer, ktorý chce svojimi myšlienkami, dielami, názormi ovplyvniť iných alebo aspoň dať svoj pohľad na svet.
Robím to aj ja a keďže je táto forma, tak som sa tam dostal prirodzene a s ľahkosťou. Nerobím z toho marketingové stratégie. Že musím dať nejakú „ľúbivú“ tému. Nie. To mi nehrozí.
Stretávate sa s nenávistnými komentármi voči vám?
Stretávam, najmä na nejakú háklivú tému, napríklad 17. november, tak tam som si užil. Ale musím povedať, neviem čím to je, asi už je ľuďom ľúto staršieho človeka, tak veľa hejtov nemám.
Občas niekto napíše: „Teba sme sa museli učiť v škole a zasa si tu.“ Ale to je minimálne.
Reagujete na to? Čo by ste poradili ľuďom, ktorí sa stretávajú s hejtom?
Ako kedy. V mladosti mojej päťdesiatročnej som búrlivo reagoval, hádal som sa o hlúpostiach. Potom som si povedal, že je to nedôstojné a je to škoda.
Niekedy napíšem človeku osobnú správu, niekedy to zoberiem humorne a väčšinou ho vymažem. Nie preto, že neznesiem kritiku, ale ak ho tak rozčuľujem, tak mu doprajem luxus, aby ma nemusel sledovať.
Často sa stretávate s deťmi, so žiakmi. Hovoríte s nimi aj o správaní na sieťach? Ako filtrovať nenávistné správy?
Tam sa už potom stretávam s takým hejterstvom, ktoré už presahuje do života, ktoré nazývame šikana. Občas sa mi zdôveria deti alebo to vycítim. Za roky, čo chodím medzi ne, mám už také tykadlá. Pozriem sa po telocvični a vidím: tomuto ubližujú alebo toto je typ, ktorý má chuť ostatných ponižovať.
Pokiaľ môžem, tak im dávam ani nie rady, ale skôr názory, postoje.
Pracujete na knihe o šikane. Je už v počítači alebo zatiaľ len v hlave?
Je už napísaná v hlave. Ostáva iba tá menej radostná práca, už len prepísať a nakresliť obrázky, možno aj pesničky k tomu. Dnes poslať knižku do sveta, len tak nahú, to už je archaizmus. Knižky už potrebujú „merch“, pesničky, animáciu, video. To všetko teraz chystám, ale prišli nové projekty, ktorým musím dať prednosť.
Aký uhol pohľadu čitateľovi v knihe ponúkate?
Čo som si zbežne urobil rešerš, ako sa tieto knižky čítajú a píšu, väčšinou je nejaká obeť, ktorej všetci držíme palce, lebo to je šikanovaný chlapec, ten chudáčik.
Ale ja to píšem v prvej osobe chlapca, ktorý je šikanátor, ktorý sám šikanuje novú spolužiačku a on to berie tak, že má na to právo. Lebo má zázemie v rodine, kde sa to na ňom podpisuje.
Takže som si povedal, že urobím knihu, neviem či takýto pohľad už niekde bol, z pohľadu útočníka, hoci je tiež obeťou. Verím, že moje inovátorské podanie zaujme.
Na to, aby ste knihu napísali, musíte postavu dobre poznať. Stretávate sa aj s deťmi v role šikanátorov?
Určite, spoľahlivý sprievodca je malý Dano. Ja sám, keď som bol vo veku našich detí, ma občas šikanovali. Neškodne, na ulici, keď nás zlí chlapci zhadzovali z bicyklov, nás, čo sme boli vzorní. Jednoducho zo závisti, nenávisti, proletárskej nasrdenosti: „Ten má bicykel a ja nemám!“
Zažil som to aj v triede, neboli to dramatické prípady, ale napríklad, že sa s niekým nehráme alebo keď príde medzi nás, všetci ostentatívne odídeme. Taká šikana z hlúposti.
Ste typ spisovateľa, ktorý potrebuje mať celý príbeh uzavretý v hlave, a až potom ho napíše?
Ako-kedy, niekedy by som to tak chcel, ale mal som knižku Svet zachránia rozprávky, kde som mal krásnu postavu – babička, stará Rómka, ktorá fajčila fajku s fialkovým tabakom, vedma, matka rodu.
A uprostred knihy mi zomrela. Povedala: „Mňa to už nebaví.“ A ja som jej vravel: „Ale ja s vami ešte mám plány!“ A ona: „Nie, mňa to už nebaví, nechaj ma tak.“ Tak som ju musel rešpektovať.
Vytvárate si aj vlastné ilustrácie. Povedzte nám o nich niečo viac. K akej knihe ich momentálne pripravujete?
Toto je môj zázrak. Kniha, ktorá sa nekonečne dlho pripravovala, písala. Robil som si obrázky. V týchto dňoch vychádza, ale mňa vždy fascinuje, že najprv je nič. Iba také hmlisté, bublinka. Tajomstvo slov.
Povedzme deťom: „Nakreslime všetko, čo vieš o slovenčine. O slovách. Aký je to úžasný jazyk, vybrané slová, slovné druhy, prečo máme Y v slovenčine.“
A potom som to dva roky realizoval. O pár dní dostanem balíky kníh, ktoré budem vynášať, baliť a podpisovať. Stále je to pre mňa zázrak, že z malej bublinky, z idey, zrazu vznikne kilová knižka. Bude vážiť celé kilo.
V tomto prípade bola náročnejšia grafická časť ako textová?
Dokonca som chcel, že keď sa povie gramatika, tak si každý predstaví nekonečné písanie. Bude tam veľa obrázkov, možno 80 percent, a potom občas nejaký textík.
Prečo je podľa vás potrebné zlepšovať vzťah detí k slovenskému jazyku? Nie je výučba na školách dostatočná? Alebo deti nemajú reálny vzťah k jazyku, hoci ho denne používajú?
Ja sa detí pýtam: „Prečo sa učíte slovenčinu? Veď po slovensky viete.“ (Teda pokiaľ vedia.) Všetko vedia, a potom ich v škole učíme zabúdať a krkolomne sa to znova naučiť.
Veď oni vedia skloňovať, vzory, slovné druhy, ypsilon, to je ešte také diskutabilné. Vedia, že slová chlapec a pekný nie sú rovnakého druhu, že je to iné Lego, iná kocka.
A my sa im to potom usilujeme dať do systému, do povinného učiva. Malé deti radi rozprávajú, radi sa učia nové slová, nechajú si vysvetľovať, pýtajú sa. A zrazu im zoberieme zvedavosť a radosť. Hlavne, že urobíš test alebo domácu úlohu.
Ja som si povedal, že jazyk sa učí veľmi zle. Možno aj cudzie jazyky. Našiel som oporu vo vyhlásení Európskej komisie, ktorá povedala, že najdôležitejšou zručnosťou pre budúce obdobia nie je ani finančná gramotnosť ani technológie, ale komunikácia v materinskom jazyku.
To by som chcel, aby materinský jazyk bol ako mama, ako tato alebo dedo, keď sa s tebou rozprávajú.
Komu bude kniha určená? Bude to zábavná forma výučby? Dostane sa aj do škôl?
Neviem. Neurobil som žiadne kroky, aby sa stala odporúčaným čítaním. Bude určená deťom, ktoré nemajú rady slovenčinu, to budú prví adresáti. Potom pre tie, ktoré majú rady slovenčinu, aby si našli zaujímavosti, ktoré by ich prekvapili. Tiež pre rodičov a učiteľov, ktorí to môžu používať.
Sú tam aj vizuálne pomôcky, ktoré ukážu, že slovenčina je úžasný jazyk, bohatý, šťavnatý, vtipný. Sú tam napríklad slovenské ľudové nadávky, slangové výrazy. Je to radosť najmä pre mňa, ale verím, že to nájde odozvu aj u dospelých, aj u detí.
Ako sa vám učilo na základnej a strednej škole? Ako žiakovi?
Ja som sa slovenčinu nemusel učiť celú základnú školu a celé gymnázium. Ani na maturitu som sa neučil.
Mal som to v sebe, tým, že som pracoval s jazykom, že som už písal, veľa čítal. Takže pre mňa nebol problém na maturite. Profesor Kráľ mi už klepal po prstoch: „Dano, dosť, kto to bude čítať?“ Keď som desaťstranovú esej písal.
Na vysokej škole som sa už musel učiť historickú gramatiku. Ale to by som chcel dosiahnuť aj v našich deťoch, aby sa deti nemuseli vôbec učiť, napríklad slovenský jazyk.
Čítajú dnešné deti dosť? Je to viac, menej ako kedysi? Alebo stále rovnaké percento?
Keď pod čítaním rozumieme klasické konvenčné čítanie ako text, kniha, tak čítajú asi rovnako, ako sme my v 60. a 70. rokoch čítali. Ale ak rátame aj SMS-ky, internet, billboardy, tak čítajú viac. Majú viac informácií.
Aby sa nezbláznili, musia si nájsť metódu rýchleho čítania. Ako to uvádzal profesor Mistrík, zamerať sa na stred textu, okraje len vnímať.
Samozrejme, poézia sa takto čítať nedá. Tá je pre takých, nechcem povedať fajnšmekrov alebo vyvolených, ale také deti, ktoré sa v tom nájdu. Hovoríme, že deti nečítajú, ale dáte im dobrú knihu a prečítajú 500 strán fantasy ságy. Takže chyba môže byť v tom, aké knihy im dávame a aké knihy ich nútime čítať.
Ste za to, aby pokračovalo povinné čítanie na školách?
V živote nie, ale, samozrejme, deti potrebujú istú orientáciu. Ja som doma nechával knihy na stole alebo v knižnici, a teraz mi decká chodia, vyberajú si knihy a berú mi ich a znárodňujú si ich.
Možno nemali obdobie, keď boli „len v knihách“, ale keď im necháme dostatok podnetov, ony sa ku knihám a k čítaniu dostanú.
Teraz ste zapojení do projektu s Akadémiou športu Mateja Tótha. Priblížte nám ho.
Možno to na mne nevidno, ale v detstve som bol vášnivý športovec, šesť-, sedem-, osemročný som bol boxer, bežec, futbalista, hokejista, cyklista.
Potom to bolo u mňa druhý extrém, čo je aj u dnešných detí, aj u tých, ktoré čítajú, že niektoré čítajú až tak, alebo sa hrajú hry, alebo sú na mobile, že zabúdajú na pohyb. A pohyb je tiež dôležitý, lebo je to tvorivá činnosť.
Takže sme sa spojili dva subjekty, O2 Športová akadémia Mateja Tótha a moja škola Daniel Hevier Hevy. Vytvorili sme projekt Strážcovia pohybu. Je to fantazijný príbeh o chlapcovi, ktorý ignoruje telocvik, šport. Má na to svoje dôvody, nielen lenivosť.
Stretne spolužiačku, parkuristku. Zaľúbil som sa do parkuru, sú to úžasné deti.
Ako to myslíte? Iba vizuálne alebo ste si to skúsili?
Bol som! V Liptovskom Mikuláši je úžasná komunita, ktorú vedie Miško Barbier. V Senci je Big Street Project. Dokonca som im tam bol čítať príbeh, ktorý už začal vznikať. Aj som si vyskúšal niektoré prvky, takmer to skončilo privolaním sanitky.
Dievčina inšpiruje pohodlného chlapca, aby začal chodiť po schodoch alebo peši. A zistia, že sa zaplietli do dobrodružstva, lebo tak, ako sa oni cítia, že sú strážcovia pohybu, tak sú zlodeji, ktorí chcú ľudstvu ukradnúť pohyb.
To je môj srdcový projekt, kniha, ktorú kreslím, píšem, robím pesničky, tričká.
