Večným problémom básnikov nie je téma, ale podnet. Stret dažďovej kvapky so slnečným lúčom vyčaruje dúhu – slová spisovateľa, básnika a redaktora Štefana Žáryho. Poďte ho s nami spoznať do jeho rodiska na stredné Slovensko.
Štefan Žáry, významný slovenský básnik a spisovateľ, sa narodil v Ponikách. Táto dedinka sa hlboko zapísala do jeho tvorivého života. Básnikov vzťah k rodnej obci pripomína „Ponická izba“, ktorá uchováva pamiatku na život a dielo Štefana Žáryho. Návštevníci tu môžu spoznať Žáryho literárny odkaz.
Ako v Ponikách uchovávajú spomienku na Štefana Žáryho, priblížila v relácii Slovensko v obrazoch redaktorka STVR Zuzana Ševčíková:
„Bol to nadrealista a bol zaradený medzi tých, ktorí priniesli na Slovensko nadrealizmus, čo bola odnož francúzskeho surrealizmu,“ ozrejmila učiteľka slovenského jazyka a literatúry Lucia Panáčková.
Ako uviedla, tento smer sa vyznačoval tzv. automatickým písaním, v ktorom sa autori snažili objavovať svoje psyché. „Poukazovali na to, že musia do literatúry priniesť niečo nové, trošku reštartovať,“ dodala.
Žáry sa podľa Panáčkovej narodil v Ponikách v decembri v roku 1918 a určité obdobie tam aj ostal so svojimi rodičmi a súrodencami. „Neskôr sa presťahovali do Banskej Bystrice, kde začal chodiť na gymnázium a potom už začal chodiť trošku po svete. Študoval v Bratislave, potom sa začal orientovať aj na iné mestá a dokonca pôsobil aj v Taliansku,“ doplnila.
Na Poniky rád spomínal
Pracoval ako šéfredaktor a riaditeľ vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, ale aj ako redaktor v Českej tlačovej kancelárii. Neskôr sa živil výlučne ako spisovateľ. Žáryho rodisko je viac než geografický údaj – je to živá súčasť jeho identity a tvorby. Poniky boli preňho zdrojom inšpirácie.
„Veľmi často spomínal Poniky a hovoril o nich ako o svojom rodnom meste, slnkom presvietené, a spomína ich v mnohých dielach. Nedávny dávny svet je z takých diel alebo Úsmevné údolie, kde môžeme nájsť Poniky často,“ priblížila Panáčková.
V Ponickej izbe okrem spomienky na Štefana Žáryho spoznáte aj tradičné kroje severného Podpoľania. Jednotlivé časti odevu majú svoje typické názvoslovie.
„Najskôr sa oblieka stanka, prirovnala by som ju k tielku so spodňou. Na to sa dá kinteš a na to ide sukňa a šata. Šata je zástera a navrch na tú stanku ide oplecko s bruslakom,“ vysvetlila členka folklórnej skupiny Poničan Martina Šalková.
Hrdí sú aj na svoj kroj
Najviac sú podľa Šalkovej hrdí na ponickú partu – ozdobu mladej nevesty. Tvrdí, že takú partu nemá nikto.
„Je úplne jedinečná, skladá sa z čelenky a potom z takých dvoch, my to voláme lopatky, ktoré sú vyzdobené rôznymi prvkami, aj vlnovkami, aj drôtikmi. Zadná časť ponickej party je vyzdobená rôznymi stuhami, úzkymi, širokými, už kto aké mal, hlavne vyšívané, farebné,“ poznamenala Šalková.
Poniky ležiace medzi Nízkymi Tatrami a Poľanou sú podhorská obec a preto sa typickým zimným oblečením stali vyšívané kožúšky. Zdobí ich množstvo farebných kvetov a preslávili aj tamojších výrobcov.
Dominantou obce je gotický kostol svätého Františka z Assisi so vzácnou výmaľbou, ktorá patrí medzi skvosty sakrálneho umenia na Slovensku. Postavili ho na začiatku 14. storočia. Návštevníci tu môžu okúsiť prežiť stredovekú atmosféru.
„V stredoveku sa viac uprednostňovalo miesto kostola na vyvýšenom mieste, aby to bolo viditeľné z každej strany. Viditeľnosť bola pre nich dosť dôležitá,“ informoval kapucín brat Karol.
Doplnil, že keď približne v rokoch 1370 – 1380 mali dosť peňazí, kostol dostavali a omietli. Dokončili tiež presbytérium, hlavnú loď aj sakristiu a začali maľovať.
„Taký štýl malieb vidíme v Taliansku. Je to veľmi krásne a veľmi silné. Potom znovu prešlo nejaké obdobie a už sa pustili do hlavnej výmaľby v roku 1415. Naozaj, celé presbytérium je vymaľované z tohto obdobia,“ skonštatoval brat Karol.
Kostol niekoľkokrát prestavali a pribudli neskorogotické prvky. Ak chcete objaviť tento staviteľský poklad ukrytý v srdci Slovenska a spoznať krajinu, ktorá inšpirovala Štefana Žáryho, Poniky sú tým pravým miestom na návštevu.
